Taký obyčajný, nevýrazný typ. Možno sused od vedľa. Britský herec Martin Freeman je nešťastný z imidžu, ktorý ho už roky sprevádza. Aby sa ho zbavil, prijal úlohu v čiernej krimikomédii Fargo.
Stačí, aby ste ho nazvali milým chlapíkom a rozčúlite ho. Toto nedorozumenie má podľa neho pôvod v seriáli The Office, kde stvárnil Tima Canterburyho, najsympatickejšiu zo všetkých postáv. Britský sitkom opisuje život zamestnancov jednej kancelárie a z Martina Freemana spravil miláčika televíznych divákov.
„Pôsobím ako kamarát každého,“ sťažuje sa. „Keď ľudia hovoria: Rád by som s ním išiel na pivo, vždy si pomyslím: No, to určite.“
Asi má pravdu, väčšina novinárov, ktorí s ním robili rozhovor, ho opisuje ako mrzutého a nevrlého človeka, ktorý na všetko nadáva. Aj jeho odpovede sa ťažko prepisujú – čo veta, to hrubé slovo.
Priznáva, že ani v súkromí to nie je lepšie, napriek úspešnej kariére a spokojnému rodinnému životu. „Byť šťastný, v tom nie som veľmi šikovný. Keby ste sa spýtali mojich detí a Amandy (jeho žena), určite by povedali, že som niekedy poriadne nepríjemný a podráždený.“
Pod imidž dobrého chlapca sa nepodpísal len The Office. Už Arthur Dent zo Stopárovho sprievodcu po galaxii má ten roztomilo začudovaný pohľad, trochu prihlúply a bezmocný, keď sleduje ako sebavedomý Zaphod Beeblebrox balí dievča jeho snov.
Britský seriál The Office (2001). FOTO: OUTNOW.CH
Stopárov sprievodca po galaxii (2005). FOTO: OUTNOW.CH
Hádajte, akú knihu práve čítam?
Ešte pred Arthurom Dentom tu bol sám malý Martin Freeman, najmladší z piatich súrodencov. „Toho sa nikdy nezbavíte,“ vysvetľuje. „Som už dospelý, samostatný, ale stále mám podvedomý pocit, že si musím vydobyť miesto v izbe.“
Problémom bola aj jeho výška, meria len 169 centimetrov. „Keď narastiete ako dieťa, dievčatá k vám majú iný, akoby mamičkovský vzťah: Je to dookola: Ty si taký zlatý. To výrazne ovplyvní váš život,“ hovorí.
Jeho rodičia sa rozviedli, keď mal rok, ostal bývať s otcom, až do jeho nečakanej smrti. Umrel na infarkt a desaťročný Freeman sa vrátil k matke. „Bol som malý, často chorý, astmatik. Nechcel som, aby ma ľudia ľutovali, snažil som sa otcovu smrť „zamiesť pod koberec“. Až v osemnástich som si pripustil, že strata rodiča je závažná vec, malo to na mňa devastujúce účinky. Niekedy rozmýšľam, keby som počul jeho hlas teraz, bol by taký istý ako v mojich spomienkach?“
V škole sotva prechádzal z ročníka do ročníka, ak sa niečo naučil, tak vďaka matke, ktorá kedysi sama chcela byť herečkou.
„Žil som v dome, kde bolo veľa kníh, maľovanie bola vítaná aktivita. V jedenástich som čítal Georgea Orwella,“ hovorí a jeho štylizáciu do polohy intelektuála si všimla aj redaktorka z New York Times Magazine. Ako dôvod, prečo prišiel neskoro na rozhovor, uviedol, že sa vo vani zapozeral do dokumentu o Haroldovi Wilsonovi a okrem iného, práve číta knihu o ruskej revolúcii.