Diváci na festivale v Cannes videli slovenského herca Attilu Mokosa.
Pre slovenského novinára je veľkým zážitkom, keď vidí v Cannes dielo slovenského umelca. V programe festivalu nemáme tento rok žiadny film, ale Attila Mokos hrá v dráme maďarského režiséra Kornéla Mundruczóa Fehér isten (Biely boh).
Hoci v nej má len menšiu úlohu, obrovské plátno vo veľkej sále Debussy mu pasovalo, pôsobil a hral výborne.
Mundruczó patrí k tým režisérom, ktorí neustále znepokojujú, v človeku vidia nevinnosť aj vrodeného diabla naraz, načrtávajú mierne apokalyptickú náladu a hrozia, že raz za naše správanie dostaneme trest.
Vedenie festivalu sa síce ešte nenaučilo správne vyslovovať jeho meno, ale má ho rado a keď má nový film, nesmie chýbať.
V hlave skeptika
„Keď som čítal scenár, bol som v šoku. Aký je to film?“ pýtal sa Attila Mokos, keď sme s ním hovorili po sobotňajšej premiére. Mundruczó rozpráva príbeh zo súčasnej Budapešti, len si tú súčasnosť trochu upravil. Platia v nej niektoré nové zákony, jeden z nich napríklad zakazuje majiteľom bytov prechovávať krížené psy.
Trinásťročná Lila pred prísnymi kontrolórmi nedokáže uchrániť svojho psa Hagena. Pomoc nenájde ani u otca, on sám ho vyženie z mesta. O niekoľko dní neskôr sa bezmocne prizerajú, ako taká krutá skúsenosť Hagena zmenila. Do mesta sa vracia nahnevaný, revoltujúci – a nie je sám.
Attila Mokos mal hrať pôvodne otca, nakoniec dostal úlohu muža, ktorý si zarába na psích zápasoch. „Bohužiaľ, keď Kornél išiel nakrúcať, bol som príliš vyťažený a nebol som veľmi flexibilný,“ hovorí. „Vravel som mu však, že stojím o akúkoľvek úlohu, pretože som chcel vidieť, ako pracuje a ako myslí.“
Mundruczó pracoval s dvoma stovkami vycvičených psov a s nimi vytvoril novodobú bájku o nebezpečnom pocite nadradenosti, tendencii kategorizovať, bezohľadnosti a krutosti. Obraz je to zvláštny: nie je to úplná realita, ale ani úplná fikcia.
„Neviem, čo má Kornél v hlave,“ hovorí Mokos. „Zrejme je to krehký človek a takto, trochu skepticky vníma svet. Bola to s ním ohromná skúsenosť, videl som, že to, čo si myslí, to aj robí a na nič sa nehrá.“
Kde vyrástla silná generácia
Attila Mokos dostal nedávno úlohu aj vo filme Mirage, ten nakrútil ďalší úspešný maďarský režisér Szabolcs Hajdu. Hrá v ňom popri Isaachovi de Bankolé, známom z filmu Jima Jarmuscha Limits of Control.
Na medzinárodných filmových trhoch sa aj o ňom hovorilo, že by nemal chýbať v Cannes, nakoniec mu miesto v programe ušlo, vraj len veľmi tesne.
Zrejme však bude čoskoro na inom svetovom festivale, pretože tam maďarská kinematografia dnes patrí. Mundruczó, Hajdu či Fliegauf majú v sebe niečo, čo sa v slovenských filmoch zatiaľ neukázalo.
„Aj Maďari mali nedávno hluché obdobie, nakrúcali dva filmy ročne. Ale dospela generácia, ktorá sa po kľukatej ceste konečne dostala za kameru a tú príležitosť si veľmi váži,“ hovorí Mokos.
„Sú otvorení a úprimní, sú odvážni a nechcú robiť kompromisy. Tak vytvárajú filmy, ktoré sú harmonické a sugestívne zároveň. A to je možno to, čo dnes slovenským tvorcom trochu chýba.“
