Kedysi televízia bez nej nemohla byť, aj rádio sme si často zapli hlavne kvôli nej, a dnes akoby vôbec nechýbala. Politická satira. Niežeby umrela, veď stále má z čoho žiť a potrebujeme ju. Ale našla si svoje cesty niekde inde. Časy Markoviča sú preč.
Výrobcami a šíriteľmi ostrých vtipov sa zahusťuje dobrovoľne a čoraz viac internet. Tam je možnosť byť na tepe dňa kedykoľvek.
Politickej satire sa často páči hlavne anonymita internetovej slobody, česť výnimkám. Vystúpiť zoči-voči obecenstvu v televíznom programe a do živého zaťať naživo – to sa dnes už nenosí. A nemohlo by sa?
Poslanci smiechu
Mnohí povedia, že politika je jednou veľkou komédiou už sama osebe, že nič lepšie ako realita sa nedá vymyslieť a keďže politici sú najlepší klauni, vyrábať z ich poslania satiru je zbytočná námaha.
Hranice politickej satiry sa často stierajú. Neraz sa za ňu prezlieka trápna aktualizačná vsuvka v divadle či prvoplánová verejná zábava v televíznej alebo rozhlasovej šou.
Občas sa zleje aj s politickou reklamou, stačí sa pozrieť na predvolebné kampane, počas ktorých sa síce môžeme horko pobaviť, no ako voliči ostávame často bezmocní.
Satira nie je ľahká komédia a klaun, komediant či verejný zabávač je niečo iné ako seriózny komik. Kto môže zafungovať ako tvorca hranej politickej satiry?
Kliky Cynickej obludy
„Keby tu taký bol, už by sme o ňom určite vedeli. Pre komerčné médiá je však politická satira okrajový žáner. Ak sa pozrieme na ich programovú skladbu, určite to nie je nič pre hlavný vysielací čas a na to, aby to bola len nejaká drobnosť pomimo, sa žiadnemu komerčnému médiu neoplatí doťahovať sa s reakciami prípadných zadávateľov reklamy na kontroverznú reláciu. Pri verejnoprávnych médiách to je zase vec štátnej moci v nich, otázka podráždených reakcií divákov a s tým súvisiaceho humbugu,“ hovorí Rado Ondřejíček.