Katarína Kucbelová domýšľa svoje verše veľmi podrobne, no vďaka jemnej irónii nepôsobia chladne.
Katarína Kucbelová patrí k poetkám, ktoré, žiaľ, označí veľa čitateľov za poetku „intelektuálnu“, čo býva dosť často len zástupné pomenovanie pre „nezrozumiteľnú“.
Jej tri predchádzajúce knihy (Duály, Šport a Malé veľké mesto) boli riešené ako skladby s opakujúcími sa motívmi, uzavretým a nepríliš prístupným svetom slov a opisu stavu vecí. Aspoň tak pôsobili na prvotné, letmé prelistovanie, ktoré hocijakého záujemcu o poéziu mohlo odradiť.
Nová kniha Vie, čo urobí (Artforum) je čo do podoby jej asi najprístupnejšou knihou. No rovnako ako v predchádzajúcich zbierkach ide o intelektuálnu a čitatelovi nenadbiehajúcu modernú poéziu.
Poetka sama v niekoľkých rozhovoroch (okrem iných v Romboide či Vertigu) zdôrazňuje ako hlavný impulz pre vznik tejto zbierky potrebu vyrovnať sa s násilím, ktoré sa objavuje v ľudskom živote. I s tým, ako sa prítomnosť násilia v spoločnosti toleruje.
Podnetov pre ňu bolo viac, od udalosti v Devínskej Novej Vsi cez Breivikov útok v Nórsku až po podoby domáceho násilia, o ktorých sa stále skôr mlčí.
Rôzne formy nebezpečenstva
So zreteľom na to, že Kucbelová domýšľa svoje básnické zbierky veľmi podrobne – jej verše sú tvorené viac „hlavou“ než „srdcom“ – môže pôsobiť chladne a možno i vypočítavo.
Autorka sa, samozrejme, neposmieva alebo nedeklaruje nejakú povýšenosť nad zobrazovanými témami, skôr si zachováva osobitý odstup, vďaka ktorému môže sledovať situácie z rôznych uhlov. Napríklad drobným podtextom, zdôraznením nejakého viac či menej bizarného prvku: „deti idú zo školy / vyskočia si / aby sa pohojdali / na otcových pevných postojoch“ (báseň Otec môže).
Niekde v pozadí je vedľa násilia a pocitu ohrozenia tiež kontext politický. Napokon, prečo nie, politika sa vždy musela a musí pohybovať, vymedzovať sa voči, alebo naopak prikláňať sa k intolerancii, rasizmu, xenofóbii alebo neposlušnosti a anarchii. Dodáva systém, a ten má, ako nám ukazujú dejiny už niekoľko tisíc rokov, veľmi blízko k totalite. Ako politickej, tak myšlienkovej.
Vidím tu snahu vymedziť sa proti nebezpečenstvu. Tým je popri už zmieňovaných témach určite i automatizácia, myšlienkové stereotypy a pohodlnosť materiálneho, konzumného života. Kucbelová si často berie za témy a motívy rodinu – problém netvorí však ani tak možná psychologická dualita otec verzus matka, ako skôr dnes už stereotypné rozdelenie rolí (dominantní otcovia a introvertné matky), ktoré môže mať za následok postupné devalvovanie života.
Čo je vlastne rodina dnes? Je to stále onen „základ štátu“? Podľa zbierky Kataríny Kucbelovej áno, ale štátu nefungujúceho a rozbitého na uzavreté segmenty, z ktorých vyrastá nebezpečenstvo a ohrozenie.
Ozvena avantgardy
Ďalšou témou knihy je aj sledovanie najbližšieho okolia s často zničeným životným prostredím. V spojení s rodinou poukazuje autorka na devastáciu sveta i na devastáciu vzťahov, spôsobovanú práve netoleranciou, nezáujmom a púhym prežívaním, konzumovaním.
Zneisťuje čitateľa, pretože dosť kruto a až anatomicky zasahuje do intímnych vecí. Nezaoberá sa však existenciálnymi náladami, nestará sa o lyrické pasáže a tiež opúšťa naučený „steril“, ktorý pochytila od svojich starších kolegov (o. i. Peter Šulej a Peter Macsovszký).
Hľadá svoje vlastné vyjadrovacie možnosti – oslobodzuje sa napríklad už tým, že prijíma akúsi ozvenu avantgardy. Myslím tým hlavne snovo pôsobiace pasáže typu „žije pochovaná v kontajneri“, „vo vedľajšej izbe zhodila liana osvetlenie“, ktoré sa však do pomerne bizarného sveta konzumentov logicky hodia.
Cítim za tým však i nejaký vzdialený smútok, beznádej a fatalizmus. Ako keby tá chladnosť opisu stavu vecí nestačila. Niekde po tom všetkom príde zánik, neodvratný a pravdepodobne istý. Až potom bude treba začať znovu, ale až potom, keď „les postupuje ako oheň / ide o to, kto ostane posledný / akoby to bola výhra / vzduch praská a svetlo padá“.
Tieto trochu apokalyptické záverečné verše ukazujú Kucbelovú aj ako zvláštneho vizionára. Ako keby sa všetka špina a bolesť sveta musela prežiť až do konca, aby vyrástlo niečo iné. Čo je trochu zvláštny návrat gnózy – materiálny svet je svetom viac-menej zlým a všetko by malo smerovať k ideálu. Ten však môže prísť až po úplnej potope. Lenže ako ironicky dodáva autorka: „ako by to bola výhra“. Postmoderna unaveného sveta si tu podala ruku s angažovanosťou.
Ďalšie knihy Kataríny Kucbelovej
Duály
Drewo a srd, 2003
V ohnisku záujmu krúžia iluzórne kontrasty pokoja a pohybu, zmeny a zotrvačnosti, áno a nie, celku a detailu, vzdialenosti a spojenia, identity a splývania, pozície a tvaru, očakávania a prekvapenia, dokonalosti a nedokonalosti... Mimoriadne sympaticky pôsobí vyhýbanie sa zjednodušujúcemu antropomorfickému protikladu pozitívneho a negatívneho, priaznivého a nepriaznivého alebo schematickejšie dobra a zla.
Šport
Ars Poetica, 2006
Zbierku tvorí 23 starostlivo vystavaných básní s dynamickou štruktúrou a premyslenými pointami. Zefektívňujeme svoje činnosti, aby nám zostal čas na šport – a ten realizujeme, trénujeme a cvičíme, aby sme dokázali ešte viac zefektívňovať všetky ostatné aktivity. Čitateľský zážitok plynutia a éterickosti vyvoláva i stále prítomný motív dychu, dýchania, ale aj dusenia sa, ktoré spája šport a rozprávanie, resp. písanie.
Malé veľké mesto
Ars Poetica, 2009
Kniha zobrazuje fenomén mesta ako premietacej plochy kolektívneho prežívania súčasného stavu sveta a zároveň individuálny osud, konkrétny príbeh ako súčasť kolobehu mestskej reality. „Tretia kniha výraznej a sugestívnej Kataríny Kucbelovej ukázala pramene, z ktorých sa sýti najtalentovanejšia poetka svojej generácie,“ napísala o knihe Mila Haugová.
Autor: Michal Jareš
