Postavy nechajte štvrťstoročie odležať. Ideálne aby herci nepomreli. Keď je zrelá nostalogia, rozmrazte ich a nechajte horko-sladko meditovať nad starými časmi, ako by sa medzičasom nič podstatné nestalo.
Musí to byť náhoda. Ako inak vysvetliť, že vekslácky príbeh Bony a klid pokračuje o úctyhodných dvadsaťsedem rokov od prvého filmu, teda práve teraz, keď v Česku scenárista jednotky (a medzitým skrachovaný politik) Radek John kandiduje v eurovoľbách a Vít Olmer, režisér, mu v kampani pomáha.
Vysvetlenia, samozrejme, môžu byť aj obyčajné – trebárs náhla inšpirácia. „Nápad na film vznikol, keď som na Staromestskom námestí videl bývalého veksláka, teraz už v rokoch,“ povedal pre iDnes filmár. „Už neponúkal tuzexové poukážky, ale lákal turistov s jedálnym lístkom v ruke. A namiesto Bony, bony! vykrikoval: kommen sie dovnitř, česskaja kuchyň...“
Režisér v tom videl šancu, ako opäť nahmatať pulz doby. „Ten vekslák bol výnimkou. Mnoho iných sa totiž uchytilo ako lobbisti, kmotri vo vysokej politike... A vôbec sa za minulosť nehanbia,“ vysvetľuje sedemdesiatnik.
My, pamätníci z hotela Európa
Ak nejaký film pomohol pádu komunizmu, bol to Bony a klid – toto sme napísali v rubrike Ako vzniká hit a diskusia mala stovky príspevkov.
Keď v roku 1988 prišiel do kín, bolo to zjavenie. Scenárista Radek John bol známy novinár a spisovateľ, ako jeden z mála poodkrýval fenomény, ktoré boli tabu – prostitúcia, drogy, čierny trh. Talentom bol aj Vít Olmer, ktorý sa od kariéry herca dostal k réžii.
Bol to príbeh chlapca, ktorý príde z malomesta do Prahy a chce si zmeniť peniaze. Veksláci ho okradnú, neskôr sa k nim pridá, sám skončí na šikmej ploche. Pod tým všetkým bolo cítiť chmúrny pohľad na režim a mnoho z vecí, o ktorých sa mlčalo.
Pôvodne film zakázali, no veksláci získali kópiu z Barrandovských ateliérov, tú namnožili na videokazety a z predaja si urobili dobrý kšeft: jedna stála päťtisíc vtedajších korún. Keď režim videl, že sa film nezadržateľne šíri a zákaz nemá zmysel, uviedli ho oficiálne kiná. S ročným sklzom, ale predsa.
