Slúchadlá, rožok, aktovka a tanečný krok. Tak si dokážu maďarského herca JÁNOSA BÁNA predstaviť tisícky filmových divákov. Pred mnohými rokmi sa v Československu preslávil ako Otík vo filme Vesničko má středisková. Odvtedy nakrútil mnoho filmov doma aj v zahraničí, ale takú popularitu mu už nepriniesli. Nedávno navštívil Bratislavu so svojím domovským divadlom s inscenáciou maďarskej hry Naspäť. Predstavil sa v náročnej úlohe bezdomovca.
Viackrát ste spomínali, že prostoduché správanie Otíka Rákosníka ste študovali aj v teréne. Ako to išlo v prípade postavy bezdomovca, ktorého teraz s úspechom hráte v hlavnej divadelnej úlohe?
Vychádzal som z vlastnej skúsenosti. Nemusel som chodiť nikam nič študovať.
Láka taká postava človeka do divadla? Ako sa v nej cítite?
Nechcem dať vyhýbavú odpoveď, ale asi dám: som štyridsať rokov hercom, aby som bol schopný zahrať úlohu, ktorú prijmem, na istej úrovni a v istej kvalite. Vždy mi ide o to, aby som nejakým spôsobom nastavil zrkadlo spoločnosti a ľudia sa v ňom uvideli. To je pre herca mimoriadne vzrušujúce a zaujímavé. Mám to rád a je v tom toľko práce! Zobraziť na javisku antihrdinu je zvlášť napínavý proces. V takomto zmysle sa v koži bezdomovca veľmi dobre cítim. Nehovoriac o tom, že v mnohých bodoch sa jeho život spája s mojím. Hoci na prvý pohľad sa možno zdá, že žijem v žiare reflektorov.
Boli vo vašom živote momenty, ktoré vás mohli dostať na ulicu?
Voľakedy, keď som bol mladý, mi jedna žena na cigánskom pohrebe vyveštila, že sa mi v živote všetko dobre vydarí. Potom sa opýtala vajdovho syna, čo bol môj veľmi dobrý kamarát, či môže dopovedať aj záver tejto veštby. Vajdov syn vraví – nech vám odpovie rovno János. Súhlasil som, jasné, Mari néni, len mi to povedzte. Cigánka vtedy zahlásila – vy zomriete na ulici. Vraj to mám v dlani. Po dlhom čase, niekedy po roku 2000, som sa v istej životnej situácii skutočne ocitol medzi bezdomovcami. Vtedy som si na tú veštbu spomenul.
Široký úsmev ho vždy prezradí, inak by sme ho možno na ulici nespoznali.
Rozpráva však veľmi seriózne. Hlavne divadlo je preňho vážnou témou.
Vďačí mu za to, čo v živote dokázal. Foto: Gabriel Kuchta
Ako sa vám podarilo z tejto situácie dostať?
Tak, že vo chvíli, keď mi jedna bezzubá pani povedala ježišmária, majstre, čo vy tu hľadáte, musel som si uvedomiť, že tu čosi naozaj nie je v poriadku. Nechcem, aby sa veštba Mari néni naplnila. Samozrejme, to ešte neznamená, že neumriem na ulici. V každom prípade to bol moment, keď som si povedal, že musím začať robiť od základov niečo iné.
Akože aj skončiť s povolaním herca?
Nie, to nie, ale musel som hľadať niečo úplne iné v spôsobe života. Mal som osobné problémy v živote, dve malé deti, investoval som do nich všetky peniaze a nezostali mi žiadne. Z tých mínusov sa mi napokon podarilo opäť postaviť na nohy.
V čom je príťažlivá postava antihrdinu?
Osobnosť bezdomovca Vidru, ktorého hrám, je priemerná do tej miery, do akej môžeme hovoriť o priemernosti človeka. Je to úplne normálny, obyčajný človek, ktorý má pozitívne i negatívne vlastnosti. Jeho životný príbeh nás časom láka vytvárať si o ňom isté mýty, hoci aj o bezdomovstve. Ale nie je to človek hrdina.
Ako sa správate k bezdomovcom na ulici?
Keďže som sociálne dosť citlivý človek, vždy sa ma dotkne, keď niekoho takého stretnem na ulici. Bojujem s pocitom, že všetkým nešťastníkom pomôcť nemôžem. Keď mám po ruke drobné, vždy dám. Ale len tomu, kto nie je bezočivý alebo na mol opitý. Ten problém, samozrejme, takto nevyriešim.
V tejto hre účinkujete na javisku po prvý raz so svojím synom, študentom herectva. Stvárňuje vašu postavu v mladosti. Učí sa ako herec od vás alebo má skôr vlastné predstavy?
Syn Bálint končí teraz na hereckej škole v Budapešti a naberá skúsenosti. Byť spolu na javisku je naozaj niečo nové, je nám cťou, hlavne pokiaľ ide o peknú hereckú príležitosť. Rozoberali sme spolu tému, zrazu sme boli kolegovia. Zdá sa mi, že sme sa cez túto spoluprácu k sebe viac priblížili. Bálint teraz vyrastá z tínedžerského veku a začína prijímať veci, ktoré ako búrlivý pubertiak nebol schopný chápať. Začína cítiť, že herecká profesia spočíva aj v tom, že človek nie je doma po večeroch, že často nemá voľno cez víkendy ani cez sviatky. Je to pre nás oboch dôležitá skúsenosť v súkromnom aj v hereckom živote.
Syn Bálint a János Bán, obaja v úlohe bezdomovca Zsolta Vidru v inscenácii Naspäť.
Retrospektívny príbeh zachytáva osud človeka z problematického sociálneho prostredia.
Foto: Dániel Dömölky
Ako je vnímaná téma bezdomovstva v Maďarsku?
Je to jeden z najdôležitejších sociologických problémov. Naša hra však nehovorí priamo o bezdomovstve. Príbeh sa začína na konci cesty jedného ľudského života. Hovorí o malých, bezvýznamných ľuďoch, o tých, čo skončili ako porazení v dôsledku zmeny režimu. Nie je to len maďarský úkaz, dokonca ani špeciálne východoeurópsky, akurát teraz je u nás veľmi vypuklý. Zhruba desať rokov po páde režimu sa začalo ukazovať, že nezamestnanosť skôr či neskôr začne produkovať aj takéto „sociálne“ výsledky.
Spraví s tým niečo divadlo, umenie?
To, že sa takáto téma objaví v literatúre či v divadle, je veľká vec. Upriamuje to pozornosť ľudí na spoločenské anomálie. Sú nepríjemné, ale sme nútení s nimi zápasiť denne na ulici. Spoločnosť sa s týmto fenoménom nevie vyrovnať, hoci sa ho pokúša nejako riešiť. Fakt je, že pre bezdomovcov sú v Maďarsku vyhradené miesta na predmestiach. Samozrejme, nie je možné dosiahnuť, aby neboli v centrách miest.
Ste rodák z Győru, mesta v blízkosti slovenských hraníc, kam sme kedysi chodili hlavne nakupovať veci, ktoré u nás nebolo dostať. Ako to bolo s vaším vzťahom k slovenskému pohraničiu?
My sme zase chodili do Komárna a Bratislavy kupovať to, čo bolo dostať u vás (smiech). Ale pomerne skoro som získal so Slovenskom aj plnohodnotnejší kontakt. Kedysi v sedemdesiatych rokoch, ešte skôr, než som na Slovensku začal nakrúcať filmy, sme chodievali ako študenti na festivaly umeleckých škôl. Keď sme boli v poslednom ročníku, konal sa práve v Bratislave. Hrali sme Čapkovu Lásky hru osudnú a mali sme obrovský úspech, bolo to výborné. Vtedy som si tu našiel prvých priateľov a postupne som si ich tu získal veľa.
A zostali vám po rokoch?
Vždy som prichádzal s veľkou chuťou do Bratislavy aj do Prahy a rád som sa s nimi stretol. Teraz sem už nechodím tak často, ale raz-dvakrát ročne to vyjde, hoci len pracovne. Som veľmi vyťažený, hrám každý boží večer. Neviem prísť len tak si to užiť. Keď mám trochu voľného času, buď som so svojimi menšími deťmi, alebo idem k Balatonu, do Alsóörsu do svojho vinohradu. Aj ten treba obrábať, aj víno dorábať. A posily sa len tak ľahko nenájdu. Zisťujem, že hoci je veľká nezamestnanosť, pracovať sa chce málokomu.
Deti vám s vinohradom nepomáhajú?
Najstarší syn žije v Londýne, Bálint trávi čas v škole a v divadle a dve najmladšie deti sú ešte malé.
Vlani bol János Bán prezidentom Akadémie humoru na festivale Kremnické gagy.
Stanislavovi Štepkovi odovzdával cenu k 50. výročiu
Radošinského naivného divadla. Foto - TASR
Vyučujete pantomímu. Zaujíma dnes tento odbor budúcich hercov v Maďarsku?
Zdá sa mi, že pantomíma ako istý druh neexistujúcej pohybovej kultúry prežíva renesanciu. S veľkou radosťou môžem povedať, že vlani v Kremnici som mal to šťastie sedieť v porote festivalu, kde som videl veľa zaujímavých predstavení, napríklad pražskú pantomímu, ktorá bola absolútne výnimočná. Tak som aj na tých svojich študentov v škole tento rok trošku pritlačil, a aj to zapôsobilo. Začali sme tvrdšie pracovať.
Čo dáva v klasickom herectve pantomíma vám?
V každej mojej práci žije pantomíma podľa míma Étienna Decrouxa. Dodnes ju používam, nielen preto, že ju učím, ale nedokážem ju obísť, tak vrástla do mojej pohybovej kultúry. Nie je to vedomé, prídem na to vždy až dodatočne.
Ako ste kedysi vnímali možnosť nakrúcať v Československu?
Nebolo to vôbec samozrejmé. Svoju hereckú dráhu som začínal vo vidieckom divadle – najprv v Pécsi, potom v Győri. Keď som nakrúcal svoj prvý celovečerný film Každú stredu, režisérka Lívia Gyarmati obsadila aj Jiřího Menzela. Tam sme sa po prvý raz stretli a zdá sa, že to bol ten správny moment. Mal som šťastie. A verím, že som mal aj niečo iné. To nakrúcanie malo veľmi príjemnú atmosféru, našli sme veľa spoločných tém, zostalo to v nás a o pár rokov neskôr prišiel Menzelov film Vesničko má středisková.
S Mariánom Labudom vo filme Jiřího Menzla Vesničko má středisková (1985).
Foto: Markíza
Film je stále populárny, vašu postavu poznajú aj dnešní mladí ľudia. Ako si ho ceníte vy?
Ten film obstál v skúške časom, čo je vždy veľmi dôležité. Nakrútil som v Maďarsku vyše sedemdesiat filmov a z nich veľmi málo možno označiť za nadčasové. Je v nich však profesionálna hodnovernosť, ktorá má svoju cenu. Ale môžem povedať, že takým úspechom, aký mala Vesnička, nežije ani jeden film, v ktorom som hral.
V čom je jeho úspech?
Je humanistický, vybavený humorom a človečinou a aj istým druhom rozprávkovosti, lyrickosti. Má dušu.
Ako vnímate svoje povolanie v súvislosti s jednofarebnou politikou v Maďarsku?
Vychádzam z toho, že umenie je nezávislé od politického zriadenia. Na druhej strane, dopyt trhu je neúprosný a nedá sa úplne ignorovať. Každé zriadenie má svojich vyvolených aj nepohodlných. A nie vždy je umenie to, čo presadzuje nejaká kultúrna politika, či už súkromná, alebo štátna. Držím sa toho, čo považujem za čestné. Herecká profesia nie je otázkou peňazí ani politickej kultúry, ani kultúrnej politiky, je to otázka profesionality. A z tej nepopustím. Kým ma, pravda, nechajú pracovať.
Mali ste niekedy problém žiť s popularitou?
Nie som hviezdny typ. Myslím si, že presne viem, kde je moje miesto. Samozrejme, na profesijnú úroveň si dávam pozor, mám zdravú hrdosť. Keď niekto vysloví v Maďarsku moje meno, vie, že môže vidieť niečo, čo sa oplatí. To, aký som populárny, ma absolútne nezaujíma. Hlavne v tomto dnešnom svete.
János Bán (58)
S Rudolfom Slobodom vo filme režiséra Jara Riháka Albert, Albert. Foto: RTVS
14-ročný prvý raz účinkoval v divadle v rodnom Győri.
30 rokov je členom budapeštianskeho divadla Katona József Színház.
4 deti má, najstarší syn pracuje v Londýne ako informatik, mladší je herec, najmladšie – dcéra a syn – sú školáci.
2011 získal cenu Trebbia v Prahe aj cenu Hercova misia na Art Film Festivale v Trenč. Tepliciach.
1988 si zahral v akčnom filme Červená horúčava s Arnoldom Schwarzeneggerom.
4 filmy nakrútil v Česku a na Slovensku (Vesničko má, středisková, Víkend za milión, Albert Albert, Modré z neba).
