V Lednických Rovniach sú jediné sklárne, vyrábajúce úžitkové sklo, ktoré u nás prežili. Nemožno však hovoriť, že by iba prežívali. Kvalitou sa vyrovnajú svetu a popri takmer dokonalých automatických strojoch, ktoré vyrábajú milióny pohárov ročne, si ponechali i majstrov sklárov, ktorí síce nevyrobia milióny, no ich fúkané kalíšky nesú v sebe jedinečný príbeh remesla, talentu a tvrdej driny.
LEDNICKÉ ROVNE. Keď tam prídete prvý raz, padne vám sánka. Nech máte akékoľvek zromantizované predstavy o tom, ako to vyzerá v sklárňach, realita dá vašej fantázii nakladačku.
Je to ako obrovský živočích s vlastným mozgom a tráviacim traktom, vôňami aj pachmi, tichom aj obrovským rachotom.
Bludisko dlhých chodieb s kovovými vozíkmi a strojmi, čo takmer do rytmu nejakého pochodu vyrezávajú jemný vzor na desiatkach pohárov súčasne.
Na jednej strane vysokej haly prichádza do mohutného komplikovaného stroja tekutá zlatožltá hmota a na druhej z nej jeden po druhom vychádzajú krásne fúkané poháre s ťahanou nôžkou.
Črepy nedokonalcov sa prepadávajú do podzemia, aby opäť vyšli na povrch v takmer 1450-stupňovej teplote.
Na druhej strane haly funguje čosi podobné, ale zároveň celkom iné – tiež tu vznikajú krásne, hladké, priezračné poháre, džbány či karafy, no fúkajú ich nie stroje, ale ľudia. Sklárska čata, čo kmitá ako hodinky. Na tri zmeny, päť dní v týždni. Od rána do rána.
Tento týždeň bol však pre sklárne v Lednických Rovniach trochu iný. Od pondelka sa tu totiž konalo sklárske sympózium.
Každé dva roky sem prídu umelci a dizajnéri z rôznych krajín sveta, aby sme dnes – počas Dňa otvorených dverí – mohli vidieť, čo všetko sa dá urobiť za pár sekúnd, kým je rovnianske sklo vláčne.
Lednické Rovne robia úžitkové sklo strojovo aj ručne.
Kým si štrngneme
- v roku 1892 ich tu založila viedenská rodina Schreiberovcov, dnešný názov Rona vychádza z vtedajšieho pomenovania obce „Lednis Rone“
- vyrábalo sa tu ploché sklo, lisované sklo i olovnatý krištáľ, postupne sa do popredia dostávala výroba kalíškov s ťahanou nohou, ktoré sú pre skláreň charakteristické,
- v 50. a 60. rokoch bola na vrchole výroba nápojových súprav, v dejinách sklárne boli dôležité výrazné umelecké osobnosti – Karol Hološko či Jaroslav Taraba,
- dnes je hlavným dizajnérom Patrik Illo, pôsobia tu i Miloš Janků a Aleksandra Stencel,
- od 70. rokov sa do výroby zavádza automatická výroba, no ostáva i ručná,
- pracuje tu 1300 ľudí, ročne vyrobia 60 miliónov výrobkov,
- 97,5 percenta produkcie ide na zahraničné trhy do celého sveta pod rôznymi značkami, 20 – 25 percent z celkovej výroby sa predáva pod značkou Rona.
A zdá sa, že to nie je vítaná skúsenosť len pre umelcov, ale i pre domácich. „Naposledy to bolo naozaj krásne, tento rok síce nerobím priamo s umelcami, ale určite sa pôjdem pozrieť na hotové diela,“ hovorí s presvedčením pani v brúsiarni, čo prišla vyzvedať, kde nás ubytovali.
Chcela len vedieť, či sa sklárne „buchli po vačku“, lebo sympózium je podľa nej dobrý dôvod.
„Sme najlepší, Rona je najlepšia, robíme pre celý svet a je dobré, že sú tu aj takéto akcie. Predávame, navrhujeme vlastné veci a robíme aj to, čo chcú klienti, ale takto sa vo svete ukážeme aj inak, než obyčajne,“ dodáva.
Fakt totiž je, že hoci sklárne vyrobia 60 miliónov kusov úžitkového skla ročne, z ktorého väčšina putuje na zahraničný trh, iba 20 percent z nich sa predáva pod značkou sklární Rona.
Biznis je biznis a značka je drahšia záležitosť, ako by sa mohlo zdať. Ale o tom neskôr.
Vráťme sa najprv k utorkovému ránu, keď krátko pred šiestou na vrátnici čaká odchádzajúca nočná zmena. Tá ranná je už na miestach.
Každý na ručnej výrobe má konkrétnu úlohu. Všetko začína „bankár“.
Naberie na sklársku píšťalu žeravú hmotu, ktorej základom je veľmi jemný, čistý sklársky piesok s minimom kovových prvkov, čo zaručí, že sklovina je číra a čistá.
Tvarovacia teplota je okolo tisíc stupňov a sklovina má konzistenciu medu, takže sklár s ňou stále točí, aby nespadla. Bankár fúkne do hmoty a vytvorí malú „banku“ – základný tvar.
Potom podáva píšťalu fúkačovi, ktorý tvaruje kalich pohára pomocou drevenej bukovej formy, aby ho podal zasa ďalej – majstrovi, čo sedí na lavici, krúti s kalichom a kliešťami mu naťahuje nohu.
Naberač mu na ňu podáva kúsok hmoty na vytvarovanie dienka. Keď je hotové, pohár berie odnášnik do chladiaceho pásu. Má asi päťsto stupňov a musí chladnúť postupne asi hodinu a pol, aby potom nepraskol.
Kým sa tam pohár vo veľkých kliešťoch v rukách donášnika dostane, bankár už fúka druhú banku, fúkač podáva kalich majstrovi a ten ťahá tenučkú nohu.
Toto všetko sa deje priam automaticky, ohromne rýchlo a precízne. Rovnianske sklo má totiž dve hlavné vlastnosti – je veľmi čisté, krásne číre, kvalitné a zároveň krátke, čo znamená, že veľmi rýchlo tuhne.
A ešte jedna dôležitá vec – čata nie je platená od množstva kusov, ale od množstva dobrých kusov.
Remeslo majú mnohí majstri ešte v rodine ako Dušan, iní sa mu naučia až vo fabrike.
Nie je to len sentiment
Kým v utorkové ráno je všetko v pohybe, v roku 2008 to nevyzeralo veľmi nádejne. Svet zaplavila lacná ručná výroba z Číny, taviaca pec pre ručnú výrobu v Rovniach dožívala a kríza nútila Ronu k ťažkému rozhodnutiu – vzdať sa jej.
„Vymysleli sme však technické riešenie, ktoré nám umožnilo dodávaťsklovinu do ručnej výroby z rovnakého agregátu ako do strojovej. Náklady sa znížili o polovicu a podarilo sa nám presvedčiť i banky, aby nám na to dali peniaze, hoci nás od toho odhovárali a vraveli, nech to radšej zavrieme,“ spomína výrobný riaditeľ Peter Vrábel.
