Pred rokom očaril čitateľov, nedávno divákov vo sfilmovanej podobe príbeh storočného starčeka, ktorý vyliezol z okna a zmizol, aby vyrozprával svoj fascinujúci život s vtipom, šarmom a ľahkosťou. Jeho literárny otec, Švéd Jonas Jonasson, si získal masívne sympatie čitateľov, ktorí s veľkou radosťou čakali na jeho druhú knihu. Očakávania boli veľké – pre autora neľahká situácia.
Jonas Jonasson sa nechal zviesť úspechom prvej knihy – tá nová starčeka pripomínala už dizajnom obálky aj názvom – šokujúcim a vťahujúcim do deja. Prišla akurát vhod – pred letom, ako minulý rok starček.
Hlavná postava – dievčina z chudobnej Afriky, ktorá je v skutočnosti geniálna, hoci nevie čítať, je ešte menej uveriteľná a aj menej sympatická ako starček. Smutný osud jej detstva je podaný so zľahčovaním, ktoré nie každého čitateľa nechá chladným – o to skôr, že Analfabetka je úplne v poriadku, šťastná, spokojná, pripravená využiť každú príležitosť, ako svoj život zvrátiť.
Paralelne s tým sa rozvíja príbeh švédskych dvojičiek narodených bizarným rodičom. Ich osud sa samozrejme prepletie s Analfabetkiným. Spájanie takto nespojiteľných ľudí z opačných strán zemegule je pre čitateľa vždy atraktívne, ale Jonasson si s tým nedal ťažkú prácu – akoby mu miera absurdnosti dávala bianco povolenie posunúť dej, kamkoľvek potrebuje. Stretávajú sa ľudia na najzvláštnejších miestach, pri neuveriteľných príležitostiach – až čitateľ najprv stratí schopnosť čudovať sa, užívať si to, a neskôr môže byť až trocha otrávený. Ako v cukrárni po desiatom zákusku.
Pri čítaní zaznievajú falošné tóny a komplikované peripetie osudu už po prvých sto stranách Jonassonovi neuverí ani do starčeka zamilovaný čitateľ.
Jonasson si ponechal svoj nadľahčený pohľad na svetové dejiny, svoju schopnosť skarikovať ľudské slabosti až do absurdna. Napríklad agenti mossadu i čínsky prezident sú zábavní - stále sa vie trafiť do ich slabostí, vie poukázať na absurditu systému na jednej strane posadnutého pravidlami, na druhej strane plného klamstva a pretvárky. Jeho pohľadu nechýba ľahkosť, nadhľad a vtip, hĺbka však áno.
Nedá sa povedať, že by Jonasson stratil svoj humor a bohatú fantáziu, čitateľ sa aj pri tejto knihe občas schuti zasmeje, dokáže ešte prekvapiť, vtiahnuť do deja, vytvoriť napätie. Ale zrátané a podčiarknuté je to stále len slabý odvar jeho debutu, a čitateľovi neostáva nič iné, len ho neustále s debutom porovnávať.
Zatiaľ čo starček bol napísaný z čistej radosti, Analfabetka bola napísaná podľa šablóny – namiesto storočného starčeka je tu geniálne dievča z Afrického slumu, namiesto slonice atómová bomba, namiesto autobusu nákladiak, a nakoniec príde i ku konfrontácii s predstaviteľmi moci a zákona, pretože hrdinovia sa samozrejme pohybujú na jeho hrane, miestami aj poriadne ďaleko za ňou.
To je najväčší problém Analfabetky – že sa snaží pripomínať starčeka – výstavbou knihy, humorom, nezvyčajnými situáciami, nečakanými zvratmi, mihaním sa významných a dôležitých osobností.
V knihe autor opakovane predostiera žarty, ktoré už vtipné nie sú, a po jej prečítaní si čitateľ uvedomí, že celá kniha je len zopakovaný žart.
Autor: Hana Ševčíková
