Tentoraz na festivale v Karlových Varoch zastupuje slovenskú kinematografiu mladý režisér Miro Remo, v sekcii dokumentárnych filmov súťaží s filmom Comeback.
Vznikol po štyroch rokoch práce, štyroch rokoch rozhovorov a pravidelných návštev v ilavskej väznici, ktorú v detstve zvyčajne pozoroval z bezpečnej vzdialenosti počas návštev u babičky.
Miro Remo hovorí, že v Ilave už raz ako dokumentarista bol. Jedna francúzska mimovládna organizácia ho požiadala, aby nakrútil krátky film o reintegrácii väzňov.
Riaditeľ väznice ho vtedy vyzval, aby sa niekedy vrátil a urobil aj čosi dlhšie. Ktovie, možno v tej výzve bola aj túžba oddémonizovať prostredie, s ktorým sa v mysliach ľudí spája najmä násilie rôzneho druhu.
Deväťdesiat percent istoty
Keby Remo nakrúcal v Leopoldove, jeho film by bol iný vo všetkých možných smeroch, najmä by bol zrejme brutálnejší, revoltujúcejší či revolučnejší, ako je Comeback.
V Ilave nesedia až také ťažké prípady, takže to, že režisérovi otvorili dvere tam, znamenalo, že drámu musel hľadať aj v istom type všednosti a v priestore, ktorý možno nie je (alebo aspoň na pohľad nie je) filmovo taký dramatický.
Po nedeľňajšej karlovarskej premiére Miro Remo hovoril, že film sa mu podarilo nakrútiť asi aj preto, že mal v sebe istú drzosť a že mal naivný koncept.
„Myslel som si, že ukážem, ako je to vo väzení s homosexualitou a odhalím celý ten neporiadok. Väzni mi okamžite povedali, že je to hlúposť, ale ponúkli sa, že si so mnou sadnú a porozprávajú mi, ako žijú naozaj.“
Z pôvodného zámeru čosi zostalo, vo filme je scéna, kde väzni hovoria aj o téme násilného sexu. No zásadnou sa stala téma návratov, v tomto prípade obojsmerných – z väzenia na slobodu, zvonka dnu.
Remo chcel spolupracovať s tými, čo už boli recidivisti a z posledného trestu si ešte mali odsedieť rok, a bol už poučený, že len desiatim percentám bývalých väzňov sa nejako podarí bezúhonne žiť.
Väčšinu filmu nakrútil s tridsiatnikom Mirom a štyridsiatnikom Zlatkom, ktorí celkom otvorene hodnotili samých seba, keď ich o to požiadal a súhlasili, aby tak trochu zrekonštruovali svoje dni vo väzení. S nimi dokumentoval aj obdobie, keď sa im trest skončil a mohli ísť domov.
Vo filme sa spomína, ako pracovníci ilavskej inštitúcie vedia rýchlo odhadnúť, kto sa do nej vráti, ale nevidno veľmi, prečo majú vždy pravdu. Ani Miro, ani Zlatko nepôsobia ako beznádejné prípady a prečo sa aj ich týka recidíva, to zostáva trochu ich tajomstvom.
Stretnutie s nepriestupnými pravidlami spoločnosti (ak také sú) nie je v Comebacku zaznamenané, Miro Remo skôr pracuje s tým, čo sa dá prípadne vytušiť.
V prípade Mira bolo možno napríklad dôležité, že ani od brata nemohol čakať veľkú pomoc, v prípade Zlatka sa zas ukázalo, že jeho právny zástupca na súde si nedal ani minimálnu námahu pri obhajobe a zvýšeniu trestu sa vyhli len vďaka tomu, že sudca si dal väčšiu námahu a dobre si prečítal jeho spis.
Rezignovaní hrdinovia
Do našich kín príde Comeback v októbri. Miro Remo predpokladá, že jeho filmoví hrdinovia ho uvidia, až keď ho bude vysielať televízia.
Jeho výslednú podobu výrazne ovplyvnili ich povahy a limitované možnosti, ktoré v živote majú. Nie sú to hrdinovia – bojovníci.
Možno nimi niekedy boli, v tomto filmovom portréte však vládne rezignácia. Nejaká sila ich ťahá naspäť do väzenia, na miesto, ktoré za celý svoj život spoznali najviac, čo pre nich, paradoxne, dosť znamená.
Vo filme vystupovali za honorár. „Dostávali asi päťdesiat eur na deň a to bolo najmenej, čo sme pre nich mohli urobiť,“ hovorí Miro Remo.
