Naposledy sa postavili spolu na pódium a desaťkrát vypredali londýnsku O2 arénu. Monty Python sa rozlúčili s fanúšikmi, neprajníkmi aj nasledovníkmi.
Vlastne mi to došlo až celkom na konci. Pri záverečnej klaňačke, za sprievodu Always Look On The Bright Side of Life, veď pri čom inom. Oni sa prišli rozlúčiť. Nie rutinne podojiť kravu svojej tvorby, ktorá niečo zo seba určite vydá, i keď ju 40 rokov gazda prikrmoval len veľmi sporadicky.
Tých desať londýnskych vystúpení, ohlásených so všetkou mediálnou pompou, vypredaných v priebehu minút mohlo mať všetky znaky chladného kalkulu a ja sa priznávam, že jedna časť môjho ja to tak aj vnímala.
A priala im to, tak ako prajete všetok úspech a peniaze sveta ľuďom, ktorí sú síce niekde ďaleko v priestore a o dve generácie inde v čase, ale aj tak viete, že nebyť ich, váš vlastný život by sa odvíjal celkom inak (a horšie).
Ako tam tak na konci stáli všetci piati, dokopy s 357 rokmi na účte a dojatí ďaleko nad rámec zinkasovaného honoráru aj s bonusmi z budúceho predaja dévedéčok so záznamom, dvojhodinové bezohľadne vtipné divadlo sa z ničoho nič zmenilo na historickú chvíľu pečatenia závetu.
Monty Python sa klaňali a text toho závetu, toho, čo partia šiestich geniálnych myslí ešte vytunovaných vzájomnou chémiou chcela za sebou zanechať, sa pomaly zhmotňovalo v hlavách ľudí tlieskajúcich v tej chvíli po celom svete, tak ako tlieskalo 60 fanúšikov v kine v Kremnici, ktoré ako jedno z dvoch kín u nás priamy prenos premietalo.
Humor, ktorý zmenil svet
Kreativita je silnejšia a dôležitejšia ako všetko ostatné, prečítal som si ja osobne v tom testamente. A tiež, že keď už raz má k nej niekto prístup, má ho využívať koľko to len ide a robiť to poctivo.
