Je to trochu Amélia aj Monty Python. Ešte keby to tak bolo animované

Attila Marcel je pekný a osobitý film. Keby nebol hraný, ale animovaný, mohol byť úplne úžasný.

Päťdesiatročný francúzsky animátor Sylvain Chomet sa po krátkom debutovom filme Stará dáma a holuby (1998), ale najmä po prvej dlhometrážnej snímke Trio z Belleville (2003) stal nádejou animovaného filmového umenia.

Sedem rokov trvalo, kým mal premiéru jeho ďalší film Iluzionista (2010), podľa nerealizovaného scenára Jacquesa Tatiho.

Hoci ho za všetky tri nominovali na Oscara, ako každý výrazný talent, aj Chomet naráža na prekážky. Po viacerých nerealizovaných projektoch, neúspešnom pokuse uplatniť sa v Hollywoode, konfliktoch s producentmi a po krachu jeho škótskeho štúdia prišiel vlani s ďalším debutom. Tentoraz na poli celovečerného hraného filmu.

V byte madam Proustovej

Chometova skladba Attila Marcel, ironizujúca pesničky Mireille Mathieu, sa objavila už na soundtracku k Triu z Belleville. Začala žiť vlastným životom a rozrástla sa do podoby samostatného príbehu.

Zakríknutý tridsiatnik Paul nerozpráva odvtedy, ako dvojročný videl smrť milovaných rodičov. Vychovávajú ho tety – čudácke staré dievky, učiteľky tanca. Robí im korepetítora, ale príbuzné z neho chcú klavírneho virtuóza.

Jedného dňa Paul zablúdi do bizarného bytu tajomnej susedy madam Proustovej. Premenila domácnosť na záhradu. Z byliniek, zeleniny, húb a ďalších prísad pripravuje divotvorný čaj, ktorý ľuďom pomáha vyrovnať sa s problémami.

Madam Proustová sa rozhodne, že Paulovi svojou kvapalnou psychoanalýzou pomôže vyrovnať sa s traumou z detstva. Mladý muž, opojený jej odvarmi, si postupne spomína, čo sa pred desaťročiami vlastne stalo. Začína sa zmierovať so svetom i s vlastným životom, ale nevyhne sa pri tom šokujúcim odhaleniam.

Dozrieva ako víno

Ako v predchádzajúcich snímkach, aj v Attilovi Marcelovi sú typické chometovské motívy osirelosti, nepochopeného talentu, dominantných silných žien, hudby a muzicírovania, deštruktívnej lásky starostlivých príbuzných a nechýbajú ani žalostne komické zvieratká – živé i preparované.

Základným tónom je presne tá istá poetická, pochmúrna no zmierlivá nostalgia ako v predchádzajúcich dielach, ozvláštnená nenapodobiteľným humorom.

Výrazná je aj výtvarná štylizácia, hra s farbami, s detailom, snový a často až surrealistický obraz. Nechýbajú zľahka načrtnuté bizarné figúrky (nevidomý ladič klavírov, zarastený bezdomovec, čínska cellistka, deprimovaný lekár) a aj mesto je výstižne charakterizované pomocou malebných detailov (nápisy na stenách, plagáty, strom v parku).

Spomienky sú gýčovo pestrofarebné, detinsky hravé a odohrávajú sa aj formou pesničiek či akýchsi videoklipov.

Kreslený hraný film

V podaní Sylvaina Chometa hraný film využíva poetiku, štruktúru aj jazyk filmu animovaného.

Autor netají inšpiráciu nemeckým expresionizmom, talianskym neorealizmom, svetom komiksu i britským humorom v štýle Monty Python. Výsledkom je osobité dielo, ktoré nemá ďaleko k francúzskym majstrom filmovej imaginácie, ale na rozdiel od Jeunetovej Amelie z Montmartru sa vzďaľuje mainstreamovému publiku.

Pretože hraný film sa nedokáže vyhnúť doslovnosti, v niektorých okamihoch stráca eleganciu výtvarnej poetickej skratky a aj rozprávanie trpí ťažkopádnosťou.

Hoci celkom určite nie je umeleckou prehrou, Chometových fanúšikov zo všetkého najviac inšpiruje k neodbytnej myšlienke: aký to mohol byť úžasný film, keby bol animovaný!