Čudné, myslel som, že po futbalových emóciách v Brazílii zostane chvíľu ticho. Veď pri nich akoby sa aj zabudlo na Ukrajinu (nebola v Brazílii), ale začaté deje pokračujú, aj keď my spíme. No hlásnik trúbi na svoj roh, koľká už odbila, na východnej ukrajinskej hranici padajú lietadlá, aj jedno civilné, v ktorom zahynulo takmer tristo ľudí. My zväčša spíme.
Navyše nedávno zomrel aj slovenský spisovateľ Ivan Kadlečík. Pokladal som ho za osamelého pútnika, ktorý niesol štafetový kolík kultúry a národného svedomia po Milanovi Rúfusovi. Komu ho stihol odovzdať? V kostoloch sa modlia za ľudí, ktorí rozhodujú o osudoch sveta, aby sa správali dobre a múdro. Možno to pomôže. Ivan Kadlečík napísal: „Literatúra vidí, preto ukazuje, a kniha je najlepšie teleso v kozme.“ Preto skúsim nasadnúť na tento dopravný prostriedok a uniknúť z tejto depresie do pätnásteho storočia, keď žil veľký francúzsky básnik Francois Villon, ktorý možno poznal nejaký trik, ako s vecami vybabrať. Vo Francúzsku tých čias vojna nebola, ale po cestách sa trúsilo mnoho tulákov, žobrákov, lupičských bánd a jeden básnik. Magister slobodných umení vyštudovaný na Sorbonne, veselý bohém, nepolepšiteľný výtržník, ktorý vo svojich veršoch kritizoval spoločenské pomery, ale aj súdobú literatúru, ktorá o tých pomeroch mlčala. Písal prosto a úprimne o svete a jeho morálke, ktorá bola horšia ako jeho vlastné priestupky, hoci za ne bol v žalári a tesne unikol poprave. Bezstarostný tón jeho básní a výsmech morálky tých, ktorí rozhodujú o osude sveta, je dosť osamelý v dejinách kultúrneho sveta.
Kadlečík píše vážnejšie: „Každá sliepka vie, že rebrík do kurníka nefunguje, ak jeho priečky nie sú usporiadané rytmicky a harmonicky. Len naša moderná lajfstajlová spoločnosť to nechce vedieť.“ O svete rozhodujú právnici a ekonómovia a politici na vysokých postoch, ale vlastne za nich vládne na zemeguli chudoba a bezprávie. Napokon aj vojna. Tak tu žijeme. „Tu v tomto kupleraji, v našom raji,“ napísal Francois Villon v 15. storočí, preložil Ján Smrek v storočí dvadsiatom. Villonovo vtipkovanie o vážnych veciach prispievalo v dejinách k očisťovaniu spoločenského myslenia. Mohlo by i dnes.
