Tvrdí, že je tulák. Nomád. Cestovanie medzi českými a slovenskými divadlami ho naučilo, že všade sa podobajú ľudia, vzťahy, problémy aj honoráre. Ako národ sme podľa neho skôr vážni, ale neľahké časy nás učia zmyslu pre humor. Aj smiech však niečo stojí, tvrdí režisér, autor a textár Jakub Nvota.
Na akej duševnej a telesnej strave ste vyrastali?
Na inscenáciách môjho otca a Blaha Uhlára v Trnavskom divadle, na radošincoch, na Štúdiu S, na babkiných štrúdliach, kapustniciach a maminých polievkach, na ríbezliach u nás v záhrade, na nahrávkach starého Semaforu, na múdrostiach babky Kamila Žišku, na kofole a zmrzline u Turka a potom na pravdách, ktoré som tušil a až o čosi neskôr pochopil.
Napríklad?
Že tí, čo to so mnou myslia naozaj dobre, ma budú skôr karhať, ako chváliť.
Na najnovšej inscenácii Štúdia L+S Listy Emilovi ste spolupracovali s otcom, režisérom Jurajom Nvotom. Je to príjemná či nepríjemná situácia?
Zatiaľ som robil preňho len úpravy textov, aj teraz na jednej pracujem, môj vlastný text ešte otec nerežíroval. Stretnúť sa pri práci s blízkym človekom v divadle je ošemetná situácia. Ťažko sa to oddeľuje. Otec ma už režíroval a viem, že to pre mňa bolo vždy obrovské vypätie. Je to, ako keby som prežil celú pubertu znova. Dnes už si vieme mnohé veci povedať, naznačiť, pochopiť sa. Ale vždy to človeka núti k istej ostražitosti. Ťažké je sa úplne uvoľniť. Väčšina ľudí je totiž v práci úplne iná ako doma. A odrazu narazí kosa na kameň.
Jakub Nvota. Foto: Gabriel Kuchta
Ako sa robí s živými či mŕtvymi legendami? Filipom, Lasicom, Werichom, Štepkom... Čo musí režisér mať, aby takéto osobnosti zvládol?
Nuž, hádam rozum a talent. A ešte pokoru, ale nie takú tú slovenskú deklarovanú slušnosť. Súčasťou pokory môže byť aj sebavedomie na správnom mieste. Toto sa neviem celý život naučiť. Osobnosti sú osobnosťami, pretože sa zaujímajú o podstatné veci a vedia ich zvládnuť. Nezaoberajú sa tým, aké sú osobnosti. Človek musí rýchlo odhodiť hanblivosť a pustiť sa do práce, aby ich zvládol nasledovať. Skúšať s Milanom Lasicom je ako hrať šach - človek sa naučí myslieť dva-tri ťahy dopredu. Inak ste stratený a ujde vám pointa.
Na báze piesní Jara Filipa ste vytvorili inscenáciu Spomínam na Paríž. V čom je nám svet jeho piesní stále pochopiteľný?
Jaro Filip zachytil hudobne kvintesenciu duše tejto krajiny. S jej melanchóliou, urážlivosťou, poéziou, pátosom a banálnosťou v jednom. Ak niekto niekedy bude chcieť vedieť, čo sme my Slováci zač - tak si ako odpoveď môže pustiť piesne Jara Filipa.
Je hlavný hrdina tejto inscenácie, váhavý intelektuál, vaším alter ego?
Nie, ale tá postava je mi veľmi blízka.
Ktorá z jeho piesní vám hovorí z duše?
To záleží na tom, čo máte práve na duši. Patrilo by sa povedať, že Za dedinou. Ale ja myslím, že pre mňa je to skôr pesnička Smola (Padli mi do mláky nové tepláky – kvalitný výrobok z umelej hmoty) alebo Bicykel (Predvčerom si priateľ Fero prisvojil môj bicykel, nemám na to žiadnych svedkov, nik ho pritom nevidel...). To nie sú veľké témy, ale je v nich niečo neskutočne ľudské a predovšetkým naše. A to je aj zásluha textov Milana Lasicu.
Pri réžii inscenácie Spomínam na Paríž v bratislavskom divadle Štúdio L+S.
Foto: Ctibor Bachratý
Patrí poézia na javisko?
Keby bolo divadlo zbavené poézie, neprežilo by. Samozrejme, s výnimkou pražských a bratislavských zájazdových spoločností. Shakespeare povedal, že sme tkaní z rovnakej látky ako naše sny. To je poézia. Rozochveje nás. Keď herec na prázdnom javisku roztiahne ruky v širokom geste, pretože si niečo myslí a niečo cíti – je to poézia.
Často píšete texty piesní, je to dar či bohapusté remeslo?
Bohužiaľ, trochu sa rúham, je to iba dar. Skúšal som ho premeniť na remeslo, ale to mi nebolo zatiaľ dopriate. Pretože sa tomu popri inej práci nevenujem tak poctivo, ako by som mal. Ale je to moja tajná radosť a vášeň – vytvoriť nejaký dobrý pesničkový text, samozrejme, nie popový. Ja som skôr na tie divadelné šansóny.
Na scénu ste pred rokmi vstupovali predovšetkým ako autor kabaretných hier. Slovensko a kabaret - ide to dokopy?
Tu sa natíska politický podtext, že Slovensko samo osebe je kabaret. Ale to nie je úplne moja šálka kávy. V Túlavom divadle sme nikdy nerobili aktuálnu politickú satiru, pretože nás to nebavilo. Chceli vytvoriť v humore niečo trvalejšie, hlbšie, čo bude mať zmysel aj po čase. Kabaret sme si zvolili ako formu. Kabaret môže byť podenkový alebo mať aj hlbší zmysel. Závisí od tvorcov.
Tento žáner sa však na Slovensku veľmi neudomácnil.
Pretože tu nie je mestská alebo veľkomestská kultúra. Tá splodila a živila kabaret v Európe a pestovala v ňom tie najrafinovanejšie formy irónie, sarkazmu a abstrakcie. A tie v okresnom prostredí nefungujú.
