V Banskej Štiavnici na Banskej St a nici sa na tri mesiace zastavila putujúca umelkyňa HABIMA FUCHS. Jej keramické diela z tohto pobytu budú v septembri vystavené v pražskej Galérii Svit.
Putujete po Európe, ako vám napadlo prísť práve do Banskej Štiavnice?
Zuzana Bodnárová a Svätupluk Mikyta z platformy Banská St a nica ma pozvali, aby som sa spolu s nimi uchádzala o štipendium z Visegrádskeho fondu. Pozvanie som rada prijala, lebo som toto miesto už navštívila v roku 2012, tiež na ich pozvanie na workshop ANO LINO, a vtedy ma ohromila krása štiavnickej krajiny. Veľmi som chcela stráviť čas na Slovensku, lebo polovica mojej rodiny je odtiaľto. Mám k Slovensku vďaka tomu silný vzťah, už nenaplnený, tak ma to zaujímalo.
Voláte sa Habima?
Habima je meno, ktoré používam pri svojej tvorbe, Habima znázorňuje moju tvorbu.
Aký je význam toho mena?
Je to hebrejské slovo a znamená javisko, scénu. A ktosi mi povedal, že označuje aj krabičku, do ktorej sa niečo ukladá, ktorá niečo uschováva. Má teda pre mňa dva významy, jeden smeruje von, druhý dnu, jeden otvára, druhý ukladá. Väčšinou konám na základe impulzov, sú to intuitívne, spontánne a nie až tak rozumovo vydedukované veci. Tak to bolo aj s týmto menom. Prišlo a bolo tu.
Sochy, ktoré ste vyrobili tu, v ateliéri v staničnom parku, súvisia priamo so Štiavnicou alebo s nejakou inou, vašou osobnou témou?
Takto by som to nerozdeľovala. Väčšinou riešim veci, ktoré nie sú lokálne, ani národné, ani spoločenské, ale patria ešte niekam inam. Ale čo veľmi súvisí so Štiavnicou, je prostredie, ktoré sa tu vytvorilo, aby tieto veci vznikali, a ktoré sa takto nemohlo udiať v žiadnom inom meste. Keď som sem prišla, premýšľala som, kde by som mohla najlepšie pracovať. Vedela som, že chcem robiť s keramikou, boli sme dohovorení, že počas svojho rezidenčného pobytu na Stanici, budem vytvárať sochy. Zdalo sa mi, že najlepšie by bolo pracovať vonku, v tomto parku, lebo je takou malou oázou. Mám veľmi rada tunajšie brezy, ktoré majú vynikajúci šum listov, a celý deň prepúšťajú slnečné svetlo. To sú nádherné hry, ktoré človek nevidí, keď je zatvorený medzi štyrmi stenami. Tak sme s pomocou chlapcov z Periférnych centier postavili tento ateliér. Pomohli mi urobiť takzvanú mužskú prácu, podlahu a konštrukciu, ja som pokračovala stenami a ich výzdobou.
Idete na to od základu.
Je pekné postaviť si najskôr miesto na prácu, tento domček mi pripadá ako jadro väčšieho experimentálneho priestoru. Patrí k nemu napríklad aj jama tu v parku, to bolo prvé, čo tu po mojom príchode vzniklo. Čiže prvý bod v experimentálnom priestore. Jama, kde sa zakladá oheň. Pestujem tu aj nejaké rastliny, hovorím tomu skryté záhrady, a tým akoby sa celá moja práca rozširovala. Tiež je to práca s hlinou, aj v ateliéri pracujem s hlinou. V ateliéri niečo rastie, aj vonku niečo rastie. Zasadila som semienko a zároveň som začala modelovať prvú vec. A už sú v ateliéri sochy a vonku už je kvet. To sú veľmi pekné paralely.
Všade, kde tvoríte, si staviate podobný vlastný ateliér?
Nemám žiadne takéto všade, pretože život tak rozhodol.
Asi ste sa aj sama tak rozhodli.
Dlho som žila v Berlíne, aktívne asi trinásť rokov, už to bol akoby domov, všetko známe. Naraz, niekedy v roku 2008, prišiel impulz, že musím vyjsť na cestu. Aj keď som predtým podobné aktivity nerobila, nemala som k nim žiadny vzťah, bolo to také jasné, že som vôbec nepochybovala. Naraz sa mi zdalo, že je to veľmi dôležité. Často, keď človek niečo robí v zmysle umenia, zaoberá sa nejakými vecami, tak nad nimi najmä premýšľa, a ich fyzická časť akoby sa stratila. Vtedy sa mi zdalo dôležité, že keď premýšľam o ceste a labyrinte, tak by bolo dobré sa na tú cestu a do toho labyrintu vydať a získať celkom fyzickú, reálnu a autentickú skúsenosť.
Kde ste už boli?
Najviac som chodila po Francúzsku a Španielsku, tam som mohla využiť svätojakubské cesty.
Súvisia vaše cesty s náboženstvom či nejakým učením, alebo len využívate ich praktickú stránku?
Ani jedno, ani druhé. Cesta je veľmi veľkorysá pre každého, nech sa na ňu vydá z akéhokoľvek dôvodu. Cesta je nad tým všetkým, nad náboženstvom a učením, je to skôr prevzatie vlastnej zodpovednosti. Pre mňa je všetko spojené, umenie a duchovný svet, nevidím v tom žiadny rozdiel. Všetko je vo všetkom.
Vo videu Juraja Kováčika na hentak.sk ste hovorili, že cestovanie robí s človekom čudné veci a že vás zaujíma pozorovať, čo to robí s vami. Čo to s vami robí?
Keď sa človek nevracia do jedného bodu a nemá pevné zázemie, veľmi ho to ovplyvňuje. Je to intenzívna záležitosť, môže to byť zničujúce, ale aj veľmi obohacujúce. Je to stav, keď človek musí byť neustále v strehu a plný pozornosti, nesmie ostať visieť, tiež sa učí trochu inak premýšľať. Napríklad o tom, kam teraz pôjdem, čo tam budem robiť a s kým. Alebo reaguje na nejaké pozvanie. Nedá sa to naplánovať. Keď nič nie je vopred pripravené a v režime, človek objavuje sám seba a svoje reakcie. Už je to pár rokov, čo to takto prebieha, zažila som magické situácie, ale aj tie, keď to začalo byť veľmi ťažké. Napríklad teraz som veľmi rada, že je čas pokoja, sústredenia a vytrvalej práce.
Stále je putovanie spojené s tvorbou?
Určitá kreativita je vo mne stále živá a prítomná. Samozrejme, keď práve putujem, nemôžem robiť keramiku, ale mám tendenciu stále niečo vytvárať. Či je to vyrezávanie pútnickej palice alebo zdobenie šalátov motívmi z kvetov. Ale keď je človek na ceste a ráno vstane a ide, už to samo o sebe je veľké umelecké dielo. Mám z tých ciest mnoho kresieb, kreslila som veľa románskych motívov, ale hovorím si, že komplexné umelecké dielo by bolo už len to, keby sa namaľovala línia mojej prejdenej cesty. Niekomu sa môže zdať len ako čiarka, ale ona obsahuje roky a kilometre a skúsenosť jednej figúry v krajine.
Nietzsche v knihe Tak vravel Zarathustra píše, že sa nikdy nechcel pýtať na cestu, radšej sa pýtal ciest samotných. Vyjadrujete sa podobne.
Viac-menej si myslím, že to tak je. Človek je zvyknutý komunikovať s iným človekom, ale komunikácia je možná so všetkým. Všetko má v sebe. Potom ide nejakou cestou, ale nepýta sa nikoho, nemôže, odpoveď vie len on sám. Zdá sa mi, že je dobré ničoho sa príliš nepridŕžať, alebo nedefinovať. Najkrajšie je byť úplne prostý. Nehovorím tým, že rozum a inteligencia nie sú dobré. Byť prostý znamená byť otvorený a prítomný, veci z človeka vychádzajú spontánne a už nemusí ani veľmi premýšľať, či niekomu slúži. Je dobré byť spojený.
Inšpiruje vás niekto alebo niečo zvonku?
Rada sa učím nové veci, to bezpochyby, ale žeby som sa vyslovene odrážala od nejakého autora alebo idey, to ani nie. Ale na ceste som sa stretla aj s autorkou Annick de Souzenelle, a to ma veľmi inšpirovalo.
Z čoho žijete?
Technicky? Money?
Áno, pýtam sa na peniaze.
Žijem veľmi obyčajný život, ktorý je asketicko-luxusný. Odpadlo mnoho vecí, tak odpadla aj spústa starostí. Tá luxusná časť je, že veci, ktoré sa ku mne dostanú, sú krásne a plné kvality a tiež to, že si ich vážim. Nie je to život na skládke. Čím menej sa starám, tým krajšie veci ku mne prichádzajú. Na začiatku ciest som zarobila nejaké peniaze svojím umením, alebo sa stalo, že som dostala podporu, a teraz už neviem, posledný rok už ani nemám prehľad, ako je to možné. Chvíľu som bola na určitej hranici, začínala som cítiť nedostatok, niekedy ma trápilo, že ten nedostatok ovplyvňuje niektoré moje rozhodnutia. Je dobré učiť sa aj od nedostatku. Ale inak sa mi vždy darilo mať v živote pocit úplnej hojnosti. Zdá sa mi, že by bolo pekné nepracovať tak, že za vykonanú prácu človek priamo dostane peniaze. Ale pracovať dobrovoľne a zodpovedne, vkladať čas i energiu do rôznych aktivít a ony sa človeku vracajú iným spôsobom. Takže robím toto. A ako vidíte, teraz môžem byť tu v Štiavnici.
Trochu nám priblížte svoje nové sochy.
Už dlhšiu dobu som nepracovala s hlinou, tak som najskôr, aby som sa tomu materiálu zase priblížila, vyrobila akési hlinené osie hniezda alebo mestá, ktoré by sa dali zavesiť zo stropu. Veľmi sa mi páči osia architektúra a celkom sa mi páči, že osy sú pre človeka neužitočné, a tým ostávajú v určitom zmysle slobodné. Ale moja pozornosť sa sústreďuje na ľudskú figúru. Je to ťažké, lebo keď sa na takú sochu pozrie divák, veľmi sa v nej odráža. Keď sa díva na zviera, určite to naňho pôsobí inak, má väčší odstup. Najskôr som robila bestiarium. Začala som v roku 2010. Vznikla celá línia, posledné figúry boli metamorfózy, už sa na zvierati objavovali ľudské končatiny a nastal čas vydať sa k podobe človeka. Týchto figúr bude napokon päť, už pracujem na poslednej. Každá z nich je v inom postoji. Prvá je stojaca, druhá kľačiaca, ďalšia sedí, potom je ležiaca a posledná urobí prvý krok. To ani nie sú konkrétne postavy, ale skôr aspekty alebo kvality.
Každá vyjadruje konkrétnu myšlienku?
Na každej je napísané jedno slovo v tamilčine, lebo je to krásne a vzácne písmo. Napríklad dobrota. To slovo v závere nebude viditeľné, sú to moje priania, ktoré vložím do vecí a ony začnú existovať. Takto na to myslím a veľmi rada by som predala túto informáciu. Ten človek, ktorý sa stále otvára a mení, možno bude o niekoľko rokov schopný čitať informácie inak. Rozumové konštatovanie je akoby z minulosti, my ľudia sa ho ešte silno pridržiavame, lebo ešte nevieme inak, všetko je ale otvorené. Zdá sa mi dobré na také veci myslieť. Sochám ešte ušijem šaty, azda ani nie z módnych dôvodov, ale preto, že sa mi páči, že hlina je tvrdá a látka mäkká. Keď sa socha vypáli a naglazuje, tak sa uzavrie a stiahne. Chcela by som, aby vyjadrovala aj ľahkosť a otvorenosť. Robím aj deväťchvostú líšku. Zdá sa mi, že keď niekde na výstave budú všetky tieto figúry pokope, tak bude zábavné, keď na tú slávu tam dôjdu aj iné bytosti.
Študovali ste umenie?
Som ten šťastný, kto sa sám vedie. Vždy som kreslila, keď som mala osemnásť, tak som žila v Nemecku u takej postavy, náhradného otca, ktorý ma tam na rok pozval, aby som sa naučila po nemecky, a ten zistil, že sa venujem kresleniu. Bola jedna ťažká situácia, keď som ležala v nemocnici, prosila som, aby mi priniesol ceruzku a papier a on, skvelý človek, ktorému ďakujem, ma v tom začal podporovať. Začala som sa umeniu viac venovať a potom už bolo jasné, že to je možná cesta.
