Arnošté, neblbni, sedni si – upokojuje Bohouš kamaráta v luxusnom hoteli, keď ho ostatní vysmejú, že si objednal kaviárové tousty. Fanúšikom kultu Dědictví aneb Kurvahošigutntag ďalej netreba nič vysvetľovať. Možno by ich však zaujímalo, že ten hanblivý inteligent z legendárnej komédie je v skutočnosti osobnosť, bez ktorej by česko-slovenská kultúrna scéna bola ako klaun bez nosa. Hrá skôr rázovité komické postavičky než lámačov sŕdc, možno by ste pri pohľade naňho nečakali nič vzrušujúce. Jeden z najvýznamnejších českých divadelníkov si vás však svojím dôvtipom bez problémov získa. ARNOŠT GOLDFLAM.
Brno je vaším rodiskom, no už tu pár rokov nebývate. Nechýba vám toto mesto?
Nie, ale to neznamená, že by som ho nemal rád. Veď som tu prežil väčšinu svojho života. Dokonca som raz napísal aj básničku, že keby som sa chcel niekde obesiť, najlepšie by to bolo v Brne. Je to svojím spôsobom pokojné mesto. Celé detstvo som chodil do krásneho okolia, poznám tu kopu ľudí, mal som tu, a ešte aj mám, priateľov. Posledné roky je mi dobre aj v Prahe, mám tam ženu, deti aj prácu. Donedávna som ešte dochádzal učiť na brniansku JAMU, ale odvlani som skončil aj tam. Už ma to cestovanie hore-dolu zmáhalo.
To sa už dá, keď ste definitívne jednou z nesmrteľných osobností brnianskej kultúrnej scény. Ako sa začal tento príbeh?
Ten príbeh je trošku spletitý. Začína sa pri knihách. Ako dieťa som bol nadšeným, dokonca až fanatickým čitateľom. Čítal som všetko možné, čo sa mi dostalo pod ruku doma, neskoršie v knižnici. A nielenže som čítal, aj som pri tom kreslil. Mali sme doma takú škatuľu na šitie, o ktorú som si vždy oprel knižku, pred seba položil papier, pastelky a napravo na stole som mal jedlo, čo mi maminka nachystala. To, čo som čítal, som si zároveň kreslil a jedol som pri tom. Snažil som sa jesť vždy tak, aby to s knižkou korešpondovalo.
Akože keď v knižke niekto žil o chlebe a o vode, tak aj vy ste si na tom pochutnávali?
Presne. Keď som čítal o grófovi Monte Christo, ako bol vo väzení, tak som si dal ako on kúsok eidamu, chlieb a vodu v džbáne. A mimoriadne mi to chutilo! Postupne, asi v dvanástich, ma začali fascinovať životopisy rôznych umelcov. Čítal som hlavne o životoch maliarov, v tom čase vychádzala taká edícia písaná beletristickou prozaickou formou. Takto som spoznal Moneta, Maneta, Cézanna, neskoršie avantgardu. Fascinovali ma. Bolo to, ako keď čítate životy svätých.
Túžili ste sa takým stať?
Sníval som o tom, že by som mohol byť tiež nejakým umelcom, napríklad maliarom, ale nenapadlo mi, že by to bolo naozaj možné. Myslel som si, že umenie je pre celkom iných ľudí. Vyvolených.
Ukázalo sa, že nie. Kedy ste na to prišli?