KNIHY TÝŽDŇA
SAKRAMILÁČKU/STŘEPY
SBOHEM A ŘETĚZ
Posmrtne vydané knihy Filipa Topola predstavujú stále sa hľadajúceho moderného sebazničujúceho bohéma, plného splínov, démonov nepokoja a rozbúrených citov
Neprehliadnuteľná postava nezávislej českej rockovej scény druhej undergroundovej vlny, brutálny pianový virtuóz s presahom do literárnych žánrov, výrazný spevák a muž rozsiahleho talentu - to bol Filip Topol (1965 – 2013). Mal to napokon v génoch – jeho starý otec Karel Schulz kedysi napísal výnimočný román o Michelangelovi nazvaný Kámen a bolest, otec Josef Topol je v portfóliu najslávnejších českých dramatikov a brat Jáchym patrí medzi najvýraznejšie postavy prozaickej „generácie po Hrabalovi“. A navyše – Filipovým kmotrom bol opát břevnovského kláštora Anastáz Opasek.
Filip Topol je typickým mestským básnikom, drsným romantikom s hľadaním odvrátenej strany duše a seba samého. Posmrtne vydané dve zbierky veršov Sakramiláčku/Střepy a Sbohem a řetěz (Maťa 2014) predstavujú moderného sebazničujúceho bohéma, plného splínov, démonov nepokoja a rozbúrených citov, ktorý sa stále hľadá a šprintuje po záhadne kľukatej ceste príbehu.
Svet jeho básní, ktoré niekedy pripomínajú „historky z podsvetia“ s militantným arzenálom (britvy, žiletky, črepiny), prijíma opilcov, bitkárov, šialencov aj zločincov. Nezvalovské Sbohem a šáteček transformuje do expresívnej poetiky Sbohem a řetěz. Mučivé a zraňujúce je aj jeho milostné veršovanie, ktoré však s pribúdajúcimi rokmi hľadania „femme fatale“ nadobúda miernejší tón (projekt Sakramiláčku).
Prvé sólo na Hrádečku
Ako hudobník sólovo debutoval už ako trinásťročný v úlohe predskokana kapely The Plastic People of the Universe počas legendárneho koncertu Pašijové hry velikonoční na Hrádečku Václava Havla. O rok neskôr založil skupinu Psí vojáci (k jeho názvu ho inšpirovali indiánski bojovníci z románu nedávno zosnulého Thomasa Bergera Malý veľký muž) a strávil v jej rôzne variabilných obsadeniach prakticky celý svoj krátky, ale šťavnatý život. Zahral si tiež vo filme režiséra Zdeňka Tyca Žiletky a v experimentálnej adaptácii bratovho románu Sestra.
Počas kapelových aj sólových produkcií predstavoval smršť, romantiku, expresiu a občasnú ľubozvučnosť ústiacu do chaosu. Svoj klavír používal naozaj ako bicí nástroj, „krotil“ ho nielen rukami, ale aj nohami, avšak - keďže mal za sebou roky strávené s klasickou hudbou a istú jazykovú obratnosť - prinášal do punkového prejavu kapely čosi neobvykle ušľachtilé, ducha Rachmaninova kríženého Chopinom. „Vo zvuku klavíra je pocit veľkého, úžasného priestoru. Má v sebe akúsi mystiku, chvíľu hráš v horách, chvíľu v jaskyni,“ hovorieval.
Ťažiskom Topolovej literárnej tvorby sú najmä piesňové texty, ktoré označoval ako „zašifrované denníky“, hoci jeho prozaické pokusy (Mně 13, Karla Klenotníka cesta na Korsiku, Jako pes) tiež nie sú maličkosť. Verše písal najmä pre svoju skupinu alebo sólové nahrávky a objavovali sa nielen v papierových prílohách zvukových nosičov, ale vychádzali v samostatných knižných vydaniach aj zborníkoch, či už samizdatovo, alebo oficiálne.
Plnokrvná poézia
Isteže – pokiaľ sú deklamované ako piesne, môže s nimi ako spevák zachádzať inak než na papieri, dať im ďalší rozmer, výraz, priestor a hlasovú variabilitu v hudobnom kontexte. Ale veľmi dobre obstoja, keď sú čítané a dajú sa chápať ako plnokrvná poézia. Pokiaľ by sme hľadali Topolových inšpirátorov, mohli by sme zacieliť na stredovekú nemeckú poéziu, francúzsky šansón, indiánske básne alebo americkú poetku Sylviu Plathovú, ktorej texty na počiatku svojej kariéry zhudobňoval.
Pravdepodobne od nej prevzal aj formu fragmentárnych, ostrejšie odsekávaných a nedopovedaných veršov. Od staršieho brata Jáchyma sa zasa čosi podučil o brutálnej lyrike či agresívnej poézii, ktorá šikovne kombinuje spisovný jazyk s hovorovým a „z oblakov dokáže skĺznuť pod zem, aby vzápätí vzlietla s horiacimi krídlami“. Nájdeme aj stopy drsnej školy amerického hudobného aj literárneho undergroundu a mágiu starej Prahy spolu s odtlačkami obľúbených spisovateľov Meyrinka, Leppina či Ripellina.
Keď bol mladý, hovorieval, že chce zomrieť 27-ročný ako Jim Morrison, ale neskôr tú prognózu posúval do Kristových rokov. Vo svojom finále si prial zostarnúť s vnútornou silou ako Lou Reed alebo Leonard Cohen. Nepodarilo sa, ale jeho odkaz prežije. Napokon hudba aj texty o tom svedčia.
