Majú pamiatky národnosť a majú byť prezentované v materských krajinách alebo tam, kde na to majú lepšie podmienky?
To dielo je viac snom ako objektom. Hoci sú postavy a zvieratá vytesané do kameňa, majú gráciu, jemnosť aj ľahkosť.
Umelecký kritik Jonathan Jones na svojom blogu na stránke britského denníka The Guardian píše: „Sú to tie najkrajšie umelecké kusy na svete, preto by ich Briti mali vrátiť,“ ospevuje mramorové dosky z pôvodnej výzdoby aténskeho Partenónu.
A Gréci ich skutočne naspäť chcú. Ibaže Briti sa bránia.
Elginove mramory
Nejde o nič menšie ako o jedno z najkrajších diel svetového dedičstva, porovnateľné s Michelangelovými sochami. Akurát o dve tisícročia staršie.
Zbierka kamenných objektov – sôch, nápisov a reliéfov – pochádza predovšetkým z vlysu dlhého 160 metrov. Sú na ňom vojnové výjavy, ktoré boli umiestnené okolo celej stavby akropolského chrámu bohyne Atény.
Uchovali sa vo veľmi dobrom stave, až kým ich v roku 1687 nezničil výbuch skladu s muníciou v čase, keď na Atény útočili lode Benátskej republiky.
Britskému múzeu vyčítajú, že steny neoklasickej sály dostatočne nekontrastujú s mramorovými vlysmi. Foto: Profimedia
Pre Britániu ich získal lord Elgin v čase, keď pôsobil ako veľvyslanec osmanského dvora v Istanbule.
Pôvodne mal od úradov povolenie urobiť odliatky vzácnych diel, no neskôr sa rozhodol nechať vysekať zo stien chrámu celé mramorové dosky.
Urobil tak údajne aj preto, že pod tureckou vládou neboli v tom čase veľmi v bezpečí. Vedenie mesta presvedčil o veľmi voľnom výklade ich dohody a osmanské autority zas podplatil.
Prenášanie sôch do Británie však nebolo bez problémov, lebo loď, ktorá ich viezla, stroskotala pri ostrove Cerigo. Elgin musel nájsť ďalšie peniaze na to, aby dokázal jej náklad zozbierať z morského dna.
Táto zbierka predstavuje asi polovicu z dochovanej výzdoby Partenónu, ale aj niektorých iných budov na Akropole vrátane paláca bohyne Niké, ostatné kusy sú rozptýlené kade-tade po Európe. Časť diel si ponechal sám Elgin, aby ozdobili jeho rezidenciu v Škótsku.