Fascinujú ho miesta, ktoré ľudia osídľujú dlho a nepretržite. Napriek tomu si to vlastné miesto, Považský Sokolec, vlastne vymyslel. LUKÁŠ LUK je aj za druhú knihu z tohto priestoru nominovaný na cenu Anasoft litera.
Ešte stále vás baví vysvetľovať, kde vlastne ten Považský Sokolec leží?
„Pokojne to vysvetlím znovu: Považský Sokolec leží na ceste z Chlebovej Vsi do Považských Lazov. Rovno pri brode cez Váh do Kamenice. Teraz seriózne: Považský Sokolec je akýsi extrakt z niekoľkých lokalít. Je to trochu Beckov, trochu Čachtice, ale aj Lednica či Dolná Súča. Všetko svojrázne dediny s hradom na návrší.“
Prečo práve svojrázne dediny?
„Nad každou z nich nájdete stredoveký hrad. To je však pre mňa ’mladá’ záležitosť. Väčšinou boli tieto hrady postavené na základoch starovekých hradísk alebo starších osídlení. Kontinuita osídlenia je niekedy zachovaná neuveriteľne dlho. To ma fascinuje. Kontinuita a vrstvenie.“
Pri čítaní tých kníh si človek povie, že našinci sú pekná banda bulov. Sú?
„Nie sú. Sú iba svojrázni. Rovnako ako Walesania, Francúzi z kraja Brie alebo Sriemski Slavónci.“
V čom sú najsvojráznejší?
„Ťažká otázka. Podľa antropologických axióm profesora Kowalského je správanie človeka determinované reliéfom krajiny, ktorú obýva. V tomto je už samotná definícia ’našinca’ trochu problematická. Posudzujeme človeka horského? Človeka údolného alebo človeka nížinného? O človeku horskom viem málo. O človeku nížinnom viem iba to, že je melancholický a nemá zmysel pre humor. Človeka údolného mám však dôkladne preštudovaného, pochádzam totiž z toho druhu: rieka tečie zo severu na juh, všetko je jasne determinované a čiernobiele, toto je iba dobré a toto je iba zlé, tento je s nami a tento proti nám. Nič medzi tým neexistuje. A nesnažte sa protirečiť!“
V Záhade Považského bula je viac surreálnych až magických momentov. Prečo?
„Druhá knižka vznikala z potreby ukončiť oblúk sokolských príbehov. V prvej som musel všetko uviesť, zadefinovať, naprojektovať. V druhej som už mal už viac priestoru na jemné súvzťažnosti. Tým sa asi magickosť skoncentrovala v druhom z dvojčiat.“
Bude teda z tohto prostredia aj tretia kniha?
„V tretej knihe sa Považie tiež mihne, ale na Sokolec zabudnite. Dej sa bude odohrávať v stredoveku. Opustím považské luhy a hlavných hrdinov povláčim súdobou strednou Európou - Krakov, Praha, Ostrihom, Nitra, ale aj latinská Fossanova.“
Prečo stredovek?
„Chcel som písať o dnešných témach v kulisách inej epochy. Môj milovaný neolit na to nebol z viacerých dôvodov vhodný, preto som si vybral vrcholný stredovek. Všetky súvislosti a inštitúcie, ktoré som potreboval na rozohranie príbehu, už vtedy existovali. Takže som mohol komfortne fabulovať.“
Keď sme pri fabulovaní, Cimrman alebo Radošinci?
„Z oboch niečo. Možno by som zobral do partie aj Itala Calvina s jeho Stromovým barónom. Tým, samozrejme, nechcem podsúvať nejakú súvislosť medzi Calvinovým a mojím písaním. Pohladil ma jeho opis obyvateľov Ligúrie v čase Francúzskej revolúcie. Italo ma týmto románom očaril. Na obhajobu pred obvinením z krádeže motívu musím uviesť, že Stromový barón sa mi dostal do rúk dávno po napísaní Príbehov Považského Sokolca, niekedy v čase finišovania Záhady Považského bula.“
Takže sa cítite ako humorista či dokonca satirik?
„Na to neviem odpovedať. Nikdy si nesadám k písaniu s tým, že idem vytvoriť humoristický alebo satirický text. Skôr mám dojem, že sa pokúšam rozohrať témy, ktoré sú neatraktívne alebo odmietané. Preto ich vždy trochu okorením, ošafraním. Priznávam, že niekedy mi ujde ruka.“
