Keď deti v kine videli, ako vlk z jeho rozprávky žerie starú mamu, zakrývali si rukami tvár. Doparoma, neprehnal som to? – vravel si režisér Jan Svěrák. Vzápätí sa však drobci šťastne rozosmiali a on si uvedomil, že ide práve o to: prekonať strach. V najnovšom celovečernom filme sa veľkolepo a nápadito pohral so žánrom hudobnej rozprávky. Tvrdí, že štvrťstoročie po prevrate v našich končinách dozrela v ľuďoch chuť práve na ňu. Vybláznil sa v nej a rozprávku vraj teraz iste dlho nenakrúti, lebo nerád opakuje ten istý žáner. Je majstrom minimálne v jednom: pri jeho filmoch sa dokážu zísť generácie.
Traja rozprávkoví bratia sú mladí muži s rôznymi vlastnosťami. Ktorý z nich ste najviac vy?
Najviac sa asi stotožňujem s Janom, teda s Tomášom Klusom. Hlavne pre to jeho večné zabúdanie vecí. Som bordelár od malička, tak ako on. Koľko vecí som takto zabudol! Kedysi v autobuse nové tenisky, čo som dostal na telocvik, alebo čisto nové tepláky, čo mi mama kúpila, keď som chcel hrať bejzbal. Už som ich nikdy nenašiel. S Tomášom som si najviac rozumel aj na pľaci. Vo veci získavania dievčat sa však viac podobám na Pepu, čiže Vojta Dyka.
Boli ste na ženy tiež taký hŕ?
Skôr som nevedel, ako na ne. Pokojne by som ten jeho spôsob tiež volil: Ty sa mi páčiš! Máš chlapca? Poď so mnou!
Kým vaša rozprávka vznikala, narodilo sa vraj vášmu tatovi vnúča. Ovplyvnilo to prácu na filme?
No, to nebolo tatovi, to bolo mne! Pán Svěrák starší má už päť vnúčat, a teraz už aj pravnúča. Keď sme dotočili film, dcéra mi porodila vnuka. Volá sa Matej, tak ako ten tretí, najmladší syn z rozprávky. Prácu na filme to už nestihlo ovplyvniť. Je maličký, teraz má osem mesiacov, len teraz sme sa začali hrať s Kukym. Už mu vie podať ruku, dojíma ma, ako reaguje na figúrku z môjho filmu. Na druhej strane, môj syn Ondrej má teraz štrnásť a je stále pomerne detský, takže tento rozmer mám v živej pamäti. A sám som dieťa.
Chce to veľa úsilia pestovať si ho v sebe?
Dieťa si v sebe udržujem, i keď viem, že je to pre život nepraktické. Je to aj súčasť mojej profesie. Kým otec je u nás ten literát, ja som obrazový rozprávač, takže musím mať schopnosť veci nepomenúvať, ale vidieť ich v nahote tak, ako ich vidí prvý raz dieťa. Potom môžem prísť na scénu a vidieť, čo je dôležité.
Základom vašej muzikálovej rozprávky sú tri miniopery podľa klasických rozprávok, ktoré napísal váš otec s Jaroslavom Uhlířom pre televíziu. Kde ste mali istotu, že ich spojenie zafunguje?
Nikde. Tú sme získali až pred dvoma týždňami, keď boli v Čechách vypredané kiná a ľudia začali písať, že sa im to páčilo. Ide vlastne o poviedkový film, čo je dosť nevďačný žáner, pretože sotva si zvyknete na jednu postavu, ona zmizne, prídu iné a máte sa zžívať s nimi. Našťastie, dianie sprevádzajú a spájajú traja bratia, ale aj tak je to zložitejšie, než keď pracujete od začiatku do konca s tými istými postavami.
Neobmedzovala vás predloha?
Zveršované texty rozprávok i hudba už boli dané. A boli pekné, bolo tam veľa hudobných nápadov, a čo s tým ešte urobil skladateľ Michal Novinski! My, čo sme hudobne nevzdelaní, nevieme, ako to urobil, ťažko sa nám to opisuje, ale on vzal tie melóde a urobil z nich scénickú hudbu, ktorá dokáže vyjadriť náladu potrebnú pri danej scéne, a pritom je to stále tá istá pesnička. Musí to byť príšerne ťažké. Robil na tom celý rok. A okrem toho je aj výborný kreatívec. Napríklad vymyslel slogan Zoberte deti do kina, kým vám nevyrastú, ktorý je súčasťou našej kampane. Nie je výborný?
Šípková Ruženka, Červená čiapočka a Dvanásti mesiačikovia – to sú rozprávky, do ktorých vstúpili traja bratia, aby vykonali dobré skutky, prípadne sa po boku svojich nastávajúcich trochu polepšili.
Videli sme vo vašej réžii Červenú čiapočku, Marušku a Šípkovú Ruženku. Mali ste k týmto rozprávkam v detstve vzťah?
Ani nie, i keď v Šípkovej Ruženke sa mi napríklad vždy páčila scéna zaspávania na zámku - ako zaspal oheň, zaspala voda... Mal som rád Perníkovú chalúpku. Do postavy malého Janíčka som sa vžil, hneď som si vedel predstaviť, že by som so svojou staršou sestrou išiel po lese a ako by sme to riešili. Inak rezanie do prsta je vlastne strašný horor.
Tomu ste sa nevyhli ani v Červenej čiapočke, keď ste ju dali zožrať vlkovi. Mali ste dilemu, či tento moment zachovať?
