Zázrak. Hovorili si ľudia, keď sa na prešporských slávnostiach či jarmokoch objavili okolo roku 1840 prvé dagerotypie.
Boli dosť drahé, ceny klesli, až keď sa prešlo na fotografovanie na negatív.
Novej technológii prepadli často lekárnici, čo rozumeli chémii, alebo maliari, ktorí pochopili, že sa musia rekvalifikovať A tak sa úradne v roku 1859 v Prešporku objavila nová samostatná profesia – fotograf.
Profesionál priekopník
- Fotografie z ateliéru Eduarda Nepomuka Kozicsa získali ocenenia na výstavách v Paríži v roku 1867 i 1870, v Hamburgu 1868 či v Linci v roku 1872, zúčastnil sa aj na svetovej výstave fotografie vo Viedni.
- O kvalite jeho práce svedčí aj to, že získal titul Cisársky kráľovský dvorný dodávateľ.
- Medzi priekopníkov novej techniky patril napríklad maliar Jozef Božetech Klemens, po ktorom je pomenovaná aj ulica v centre Bratislavy.
- K rozvoju fotografickej optiky prispel aj ďalší náš rodák Jozef Maximilián Petzval, ktorý v roku 1840 zostrojil návrhy dvoch objektívov – portrétového a krajinkárskeho tzv. ortoskopu.
Za prvého stáleho profesionálneho fotografa v Bratislave sa považuje Eduard Nepomuk Kozics, človek osvieteného ducha, hoci pochádzal z chudobnej rodiny z Dubnice nad Váhom.
Ako dieťa bol chorľavý, rodičia preto zvažovali pre syna kňazskú kariéru, nemali však peniaze, a tak skončil ako stužkársky tovariš.
Výtvarný talent prejavoval najskôr pri maľovaní portrétov, no náhoda ho priviedla k fotografovi Jozefovi Bubeníkovi, ktorý putoval po väčších mestách Európy a okolo roku 1847 sa zastavil aj v Bratislave.
Svoje portréty vyhotovoval na strieborných platniach a dodatočne koloroval, mal aj prenosný ateliér s laboratóriom, s ktorým chodil do prírody.
Kozics pod jeho vplyvom nechal pôvodné remeslo, vyučil sa uňho a neskôr od neho získal aj prístroj na dagerotypickú fotografiu, pri ktorom sa priamy pozitív vytváral na postriebrenej medenej doštičke.
Veľmi rýchlo však prešiel na systém negatív – pozitív a začal robiť aj kalotypie na papier.
„Vtedajšie osobnosti rady navštevovali jeho ateliér, pretože jeho fotografie mali vysokú kvalitu. Rozumel sa svetlu, kompozícii, vedel si naaranžovať modely do pekných pozícií,“ vysvetľuje Erika Litváková, fotografka a lektorka bratislavského Salónu fotografie, ktorý na Kapucínskej ulici vybudovala aj z obdivu ku Kozicsovmu domu a pôvodným dobovým fotografickým salónom.
„Dávali sa uňho odfotiť dokonca aj Franz Liszt či gróf Zichy,“ dodáva.
Populárna bola portrétová tvorba. Foto: Múzem mesta Bratislavy
Umelec, ktorý mal štýl
„Kozicsov dom" neslúžil iba na živnostenské podnikanie, ale bol súčasne aj múzeom, galériou a spoločenských strediskom.
Ľudia sem neprichádzali iba preto, aby sa dali fotografovať, ale aj preto, aby sa porozprávali, vypočuli si hudbu či prezreli vystavené exponáty.
„Tým všetkým však Kozics nesledoval iba spoločenskú atraktivitu, ale aj tvorivé záujmy, kontakt s modelom, jeho uvoľnenie, citlivé aranžmán v hornom osvetlení. Nie náhodou za svoje snímky získal medaily či čestné uznania,“ napísali o ňom Daniela Mrázková a Vladimír Remeš v knihe Cesty československej fotografie v roku 1989.
Kozics vytvoril prostredie, ktoré malo svoj štýl, jeho dom bol navštevovaným miestom, kam sa dalo prísť a pobudnúť v kultivovanom prostredí.
„A bol aj veľkým inovátorom, ako jeden z prvých robil fotografie v životnej veľkosti tak, že nafotil jednotlivé časti modelu, ktoré neskôr pospájal. Vtedy sa ešte nezväčšovali fotografie,“ pripomína Litváková.
Svoj vynález neskôr zlepšoval, až sa mu podarilo zostrojiť šošovkový systém, ktorý mu umožnil robiť aj veľkoformátové fotografie.
Vymyslel dokonca vlastný spôsob farebnej fotografie, ba zažiadal aj o patent na takzvanú chromofotografiu, ktorý mu však pridelili až štyri roky po jeho smrti.
Úspešne experimentoval aj s prenášaním fotografie na porcelán, kameň či slonovinu. Mal najlepšiu fotografickú techniku tých čias a ovládal moderné chemické procesy.
