Marcela a Jiří mali svadbu v pražskom evanjelickom kostole. Nebolo by na tom nič čudné, keby sa to neudialo v roku 1981 a keby ten moment nebola zachytila režisérka Helena Třeštíková.
Začala vtedy nakrúcať sériu časozberných dokumentov Manželské etudy. Niekoľko rokov v nich sledovala, ako sa vyvíja život vybraných manželských párov od momentu ich sobáša.
Pravda, sloboda, krása
Scéna s kostolom, ktorá mala doplniť obraz novomanželov v šedivých, nehostinných socialistických časoch, vtedy spôsobila konflikt.
Ústredné riaditeľstvo československého filmu rozhodlo, že svadba v kostole sa v dokumente objaviť nesmie. Režisérka sa na schvaľovací proces nedostavila, a tak jej protokol o rozhodnutí priniesol produkčný rovno do strižne.
Zrak jej hneď padol na priezviská troch podpísaných kompetentných: Pravda, Svoboda a Krása. „Už len Láska tam chýba,“ pomyslela si. Strihačovi povedala, nech scénu vo filme nechá. Riskovala postih, no napokon sa cenzúra nejakým zázrakom filmu nedotkla.
Scéna zachytáva moment, ako si mladý manželský pár sľubuje vernosť pred Bohom. Brať „sa musia“ a obaja dúfajú, že to hádam pôjde. Nemajú peniaze, vo výhľade žiadny byt, nasťahujú sa k jeho rodičom.
O pár týždňov sa však manželka sťahuje k tým svojim. Dieťa sa narodí do situácie, ktorá speje k rozchodu a rozvodu.
Ďalej sa tento príbeh odvíja smutne, čo diváci sledujú aj po dvadsiatich rokoch, keď režisérka prichádza s pokračovaním filmu. Túžba po láske a harmonickom vzťahu sa v ňom nedokázala naplniť.
V auguste padla prvá klapka časozbernej série dokumentov Manželské etudy na Slovensku podľa vzoru filmov Heleny Třeštíkovej. Mladomanželia mali krásnu svadbu a filmári budú sledovať, či im vzťah vydrží. Foto - Archív Petra Kerekesa
Veselica a čo ďalej
Sme o štvrťstoročie ďalej. V malom kostolíku pri Kežmarku sa berú z lásky dvaja mladí ľudia.
Majú úžasného farára, ktorý o Božej radosti rozpráva s takou iskrou a zanietením, že nikto z prítomných nemá dôvod cítiť sa ako zlý žiak v škole.
Pod strechou svätostánku sa také niečo môže ľahko stať, ale ide, zdá sa, o svetlý prípad. Obrad sleduje kamera režiséra Petra Kerekesa. Je hosťom na svadbe svojich bývalých študentov, čerstvých absolventov réžie.
„Dávno som sa tak dobre nezabával,“ spomína na veselicu spred pár týždňov.
Bola to vraj poctivá, veľká svadba v tradičnom duchu so stovkou pozvaných hostí, kde sa stretla široká rodina a všetci sa spolu výborne cítili.
„To mám rád, ľudia rôznych generácií sa stretnú len na základe pokrvnej príbuznosti. Je príjemné sledovať, keď si rozumejú,“ konštatuje.
Sám však s trémou očakáva, ako sa bude situácia ďalej vyvíjať. Cestu mladého páru životom bude totiž sledovať nasledujúcich šesť rokov.