Román ... a nezabudni na labute! je odvekým príbehom príbehov, v ktorých sa ľudia stávajú obeťami tých, čo podľahli zlovoľnej ideológii
Peter Juščák (1953) sa stretol so stovkami dramatických životných príbehov ľudí, ktorí sa ocitli v súkolesí dvoch svetových ideológií, najmä tej komunistickej. Ak ich pohnuté osudy doteraz zaznamenával zväčša ako publicista (napríklad v knihe Odvlečení), tentoraz prichádza s románom ... a nezabudni na labute!
Skutočným začiatkom knihy z vydavateľstva Kalligram je január 1945, keď Kežmarok obsadila sovietska armáda a armáda generála L. Svobodu, pričom NKVD dostalo od domácich, v ilegalite pôsobiacich komunistov, zoznam tých, čo vraj kolaborovali s nemeckými fašistami. Nuž začali miznúť Slováci, Česi, karpatskí Nemci, Rusíni, Maďari, Židia, ba i komunisti.
Bezmenní ľudia
Aj tehotnú Irenu Kalaschovú z Kežmarku ktosi udal. Portrét Hitlera v kolárskej dielni svojho muža síce zvesila, no neskoro. Na udanie by však postačil aj fakt, že jej muž Johann Kalasch patril ku karpatským Nemcom, a viacerí z nich sa predsa pridávali ku Karmasinovi, štátnemu sekretárovi pre nemeckú národnostnú menšinu na Slovensku, keď führer vtrhol do Poľska.
Irenu odsúdili na pätnásť rokov nútených prác. Nasledovala cesta vlakom do pracovného tábora pri Kolyme v severovýchodnej časti Sibíri. Irena, hlboko zasiahnutá potratom v dobytčiaku, bola odrazu bezmenná, degradovaná na písmeno a číslo „G 211“, ktoré by sa malo vnútorne stotožniť s trestom, lebo ten je podľa politruka Zurbajeva „pomocnou rukou“ a „novou kategóriou marxisticko-leninského väzenstva“.
Irena obýva zónu, ktorá je pokračovaním vojny trochu inými prostriedkami. Zónu, kde platí poznanie trestankyne Žene: „Najhoršie je strácanie seba samej, každodenné ubúdanie myšlienok, vyprázdňovanie snov i drobných ženských nádejí, a hlavne neplač, keď nemusíš.“
Hlavnou otázkou je prežiť. Na ňu odpovedá „čosi ako vtáčie volanie“, stelesnené krásnou Maďarkou Katalin, ktorá pantomimicky znázorňuje vzlet labute, „v nedostupných výškach sa miluje so slobodou“ a potom ranená pozvoľna klesá, až sa kamsi stratí, aby na inom mieste a v inom čase opäť vstala z mŕtvych a trpiacim dávala nádej na prežitie.
Lebo ako vraví Poľka Danuta, profesorka hudby a účastníčka varšavského povstania, „Boha niet. A keď niet Boha, niet ani diabla, z čoho nám vychádza, že diablom je človek“. Napríklad dozorkyňa Paraska. Tá pozná len svet detského domova, kde otehotnela s jeho riaditeľom. A potom už iba svet lágra, keďže dieťa uškrtila. Ona, dobrovoľne zotročená službou zvrátenej ideológii, poriadku a disciplíne dokáže svoj bezduchý prázdny život vyplniť len ozvenou svojho korbáča, čo dopadá na zúrivo bitú, na zemi už bezvládne ležiacu trestankyňu. Alebo ozvenou výstrelu, ktorým zastrelí skutočnú labuť.
A predsa, zoči-voči spevu, ktorý raz v noci zaplaví ženský barak, je Paraska porazená, paralyzovaná, a teda neschopná udrieť. Ba keď po smrti generalissima Stalina prepúšťané väzenkyne začnú na dvore zborovo spievať, víťazstvo ich ducha a nezlomnej túžby po slobode ju doženie k samovražde – v sugestívnej a literárne presvedčivej scéne.
Ani na tom fliačiku zeme, kde sa hroby kopú len plytké, lebo pôda je zamrznutá a mŕtvych je veľa, a kde sa odohráva nepatrná časť epochálneho experimentu, nazvaného svetový komunizmus, neznamená čas medzi ľuďmi vždy iba odľudštené bezčasie. Irena sa prestane báť vlastných túžob, potlačenej a udupávanej ženskosti a počne dieťa s Gruzíncom Šotom, ktorého „dráždi jej vznešená úbohosť, zbedačená krása, vyzývavá hrdosť, schovaná v každom geste, pohybe, chôdzi“. Hoci ich láska a aj ich dieťa majú len perspektívu prítomnosti, chvíle, keď spolu so Šotom „ležia vo vesmírnom tichu a každý sa nehlučne vznáša vo svojej časti tmy“.
Pýcha a slepá poslušnosť
Malého Ivanušu odovzdá dojke mimo tábora a „pocit prázdneho náručia ju už nikdy celkom neopustí“. Ono prázdne náručie nadobudne až neľudské rozmery, keď jej syna berú do detského domova. A opäť ide o scénu svedčiacu o literárnom majstrovstve autora.
Irena nezvestná od marca 1945 sa vráti domov v septembri roku 1954. Privíta ju správa o jej úmrtí, podpísaná jej manželom, ktorý si medzičasom založil novú rodinu. Irena je za zónou, no vo vtedajšom socialistickom Československu vždy jednou nohou v zóne...
Juščák vyrozprával Irenin životný príbeh (a fragmenty príbehov jej spoluväzenkýň) s veľkým zmyslom pre dejovú rozbiehavosť a zbiehavosť, pričom oba kompozičné princípy udržal v rovnováhe. Textová mozaika na ploche štyristo strán pôsobí ucelene a má logickú súdržnosť a súvzťažnosť: Jedna z kapitol sa končí, keď tehotná Irena nedbá varovania svojho muža, vyberie sa za dcérou v nemocnici a dostane sa do sovietskeho zajatia. Nasledujúca kapitola pokračuje jej púťou z tábora, odkiaľ nesie ťažkú zásielku pre poštu v obci Bujčan, plahočiac sa tajgou, napriek varovaniu Šotu, keďže má nádej, že uvidí syna.
Poznávacím znamením knihy je aj jej poetickosť, ktorou autor vyvažuje prirodzenú presilu realistických a naturalistických prvkov. A tak tajne nanosené kôrky chleba do baraku, ono nočné chrúmanie „sa ozývalo do hladného ticha ako búranie starého domu“.
Hodnota románu tkvie, pravdaže, vo filozofickej reflexii doby, keď sa morálne normy akoby vzpriečili kolektívnej potrebe ľudí a keď sa obranné mechanizmy, vyvinuté v priebehu nášho kultúrneho a civilizačného úsilia, ukázali ako málo účinné či dokonca neúčinné.
Autor: básnik, publicista, prekladateľ
