Daniel Hevier predstavuje vo svojom poslednom Knižnom piatku román Diablove elixíry.
Román Diablove elixíry. Zápisky z pozostalosti kapucína brata Medarda, ktorý vychádza v slovenčine vôbec prvý raz (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov), je ako meno jeho autora – Ernesta Theodora Amadea Hoffmanna (1776 – 1822).
Barokovo nadýchaný, ornamentalizujúci, plný ozdobných slovných spojení a verbálnych výšiviek. Je to próza, ako sa patrí na rýdzeho romantika, ktorý kliesnil cestu tomuto svetonázoru a štýlu v celoeurópskom meradle: plná záhad, tajomstiev, mystérií. Dnešní obchodníci so záhadami sa však musia pri tejto básnickej, mnohovrstevnatej a bohato štruktúrovanej próze červenať.
Svätec zločincom
Hoffmann pod zámienkou pútavého deja, od ktorého sa čitateľ len tak ľahko neodtrhne, stavia architektúru hlbšieho zámeru – a ten zámer nie je o nič menší, iba dopátrať sa zmyslu ľudskej existencie, narysovať čiaru medzi zlom a dobrom, priznať si fascinujúcu silu jedovatej krásy, ktorú predstavuje „diabolský elixír“, upozorniť na podmanivosť pokušenia a ľahkosť, s akou sa svätec môže stať zločincom. Ale aj naopak.
Príbeh mnícha Medarda, ktorý sa v priebehu deja stáva všelikým iným (aj pomenovaním, aj rôznymi mimikrami), je ambiciózna dráma indivídua na pozadí síce neurčitej, ale uveriteľnej epochy.
Ňou môže byť farbistá historická scenéria rovnako ako univerzálna ľudská situácia. Nijaké rekvizity, ktoré prezrádzajú lacné historizujúce kašírovanie. Nebyť archaického jazyka, ktorý sa zdarilo podarilo dosiahnuť aj v preklade Teofila Klasa, čitateľ by takmer ani nepostrehol, že ide o román starý 200 rokov!
Pravda, rytmus deja je primeraný obdobiu, v ktorom autor žil: plynie nenáhlivo, hoci v ňom nechýbajú dramatické skoky a priam akčné strihy. Neponáhľa sa prirýchlo k pointe, vychutnáva si napínanie čitateľovej zvedavosti až do krajnosti.
A keď sa zdá, že už-už musí byť koniec, pretože ani majster ako E. T. A. Hoffmann už neudrží opraty prudko sa valiaceho príbehu, vtedy skúsená ruka rozprávača urobí ostrý strih, všetko nanovo premieša, spochybní, niečo vysvetlí, niečo zahmlí, a najmä – vytvorí si priestor na uvažovanie o tých najpodstatnejších veciach medzi životom a smrťou.
Živý autor
Ak sa súčasný čitateľ, pokazený a (ne)vychovaný rýchlovýrobou pseudo-mystických románov, ktoré iba parazitujú na túžbe poslucháčov počúvať napínavé historky, dá viesť majstrovstvom tohto rozprávača, bude ohúrený.
Ak ho neodradí trochu archaická grafická úprava a zbytočne veľké písmo, aké sa azda už nevyskytuje ani v knihách pre deti, bude preňho E. T. A. Hoffmann už nielen čítankové meno, ale živý autor, ktorý je predchodcom celej línie literatúry narábajúcej s tajomstvom.
A na záver ešte toto P. S.: Keďže je toto moja posledná recenzia v SME, ďakujem čitateľom za doterajšiu priazeň a želám im veľa plodných knižných piatkov.
Autor: spisovateľ