Priťahovalo ho more a miloval stredné Slovensko. Fotil najmä rodinu a priateľov, ale nikdy to neboli iba nejaké pekné rodinné idylky.
Viedol pobočku banky, ale popritom stíhal aj množstvo záľub od jaskyniarstva až po múzejníctvo.
Bol nesmierne talentovaný, pracovitý a precízny, no doteraz o ňom ako o výnimočnom fotografovi takmer nikto nič nevedel.
Ani dnes nevieme veľa o tom, ako nad fotografovaním rozmýšľal a ako prišiel k svojim rafinovaným modernistickým kompozíciám, no máme k dispozícii jeho archív, a to vlastne stačí.
Kvalita jeho snímok z 30. a 40. rokov minulého storočia je prekvapujúca a nepopierateľná. Je načase naučiť sa nové meno dejín slovenskej fotografie: Ján Galanda.
Lysec, 1939.
Lúčenie s loďou, 1934.
Iné časy, nové časy
„Bol vzdialeným príbuzným Mikuláša Galandu, kľúčovej postavy moderného výtvarného umenia na Slovensku. Mohol mať nejakú vrodenú predispozíciu. Navyše, Martin, v ktorom žil, bol od 19. storočia pomerne vyspelým kultúrnym centrom. Ľudia tam zrejme mali vyšší predpoklad, že sa budú venovať aj intelektuálnym záľubám a kultúre,“ vymenúva Aurel Hrabušický dôvody, ktoré mohli mať vplyv na to, ako Ján Galanda fotil.
Pravé dôvody nepoznáme, nedožil sa ani šesťdesiatich rokov a v žiadnych dejinách fotografie o ňom nie je ani len zmienka. Jeho meno figuruje akurát na zozname členov amatérskeho fotoklubu, prípadne sa spomína v súvislosti so svojimi ostatnými záľubami.
„Takto to na Slovensku skrátka funguje,“ konštatuje Aurel Hrabušický.
On sa k jeho archívu dostal pred pár rokmi prostredníctvom Jána Bahnu, pri príprave výstavy Nové Slovensko. Teraz sa na niekoľko tisíc fotografií v negatívoch a na malých kontaktoch, ktoré rodina Jána Galandu uchovala, pozrel spolu s fotografom Filipom Vančom. To, s čím sa v detailne spracovanom archíve stretli, ich nadchlo.
Dnes môžete v bratislavskej galérii Photoport vidieť zväčšeniny dvadsiatich čiernobielych a siedmich farebných fotografií Jána Galandu, z ktorých viac ako polovicu nikto v takýchto formátoch nevidel, dokonca ani ich autor.
Začiatkom decembra bude v kníhkupectvách aj monografia. Ďalšie biele miesto, ktoré sa rozhodla knižná edícia Osobnosti slovenskej fotografie zapĺňať, dostane po Viliamovi Malíkovi a Antonovi Podstraskom celkom konkrétnu tvár. Oplatí sa spoznať ju. A nielen preto, že „ukazuje lepšie časy, ktoré sa nie iba na Slovensku už minuli“.
Všesokolský Slet, Praha, 1938
Výlet do Rožňavy, 1958
Výstup na Bradovicu, 1935
Nič nie je náhoda
„Stojíme na veľmi tenkom ľade. Vyberáme veci z archívu, ktorý nikto nepozná a ani jeho autor už k tomu nemôže nič povedať. Súčasným pohľadom a skúsenosťami sa snažíme zaradiť ich do kontextu dejín, lebo tam tieto fotografie historicky patria. Je to veľká zodpovednosť a ja mám vždy pri takomto výbere pochybnosti. Kto je Ján Galanda? Nebola to iba náhoda, že to takto dobre odfotil? Nepošmykol sa mu fotoaparát, že urobil takúto kompozíciu?“ hovorí Filip Vančo.
