Tomáš Makara upozornil na veľmi spiatočnícky princíp, ktorý stojí za aktuálnou výstavou v košickej štátnej galérii.
Na začiatku bola výzva, ktorú rozposlalo nové vedenie Východoslovenskej galérie. Dostali ju umelci, ktorých aktivity sú „tvorivo, geneticky alebo profesionálne výhradne previazané s východnou časťou Slovenska“.
Ponuka bola lákavá – účasť na Salóne východoslovenských výtvarných umelcov v štátnej galérii. Podmienky prijatia jednoduché – okrem spätosti s východom stačí dodržať stanovené rozmery diela, uhradiť účastnícky poplatok 15 eur a mať členstvo v stavovskej či v profesijnej umeleckej organizácii.
Mail prišiel aj mladému umelcovi Tomášovi Makarovi, ktorý mal pocit, že toto je už trochu priveľa. „Pripadalo mi to absurdné, vytrhnuté z celkom iného času a priestoru. Už pri zvolení nového riaditeľa sa mi zdalo, že to nepôjde dobrým smerom. A s touto bizarnou výzvou sa môj pocit iba potvrdil,“ hovorí.
Nech sa páči
Proti Salónu sa postavil jeho vlastnými pravidlami. Prihlásil sa naň, zaplatil vstupný poplatok a dokumentácia tohto gesta je zároveň vystaveným dielom, ktoré nájdete aj v katalógu výstavy. V tom istom katalógu, kde sa nachádzajú aj dve diela riaditeľa galérie.
„Otvorili sme dvere a nech sa páči. Vstúpi každý, kto tvorí. Každý, kto pracuje a nedostáva šancu inde na to, aby sa ukázal ako vyslovene profesionálny výtvarník,“ komentuje výstavu riaditeľ galérie Martin Račko.
Umelcov narodených alebo pôsobiacich na východnom Slovensku oslovoval prostredníctvom Slovenskej výtvarnej únie, ktorá združuje profesionálnych výtvarníkov. Príslušnosť v organizácii postačovala ako kritérium kvality, žiaden ďalší výber galéria nerobila.
„Tie spolky si držia svoju latku kvality a my sme len nechali otvorené dvere. V žiadnom prípade nikto z členov galérie nemá právomoc, a ani sme ju nikomu určovať nechceli, aby mohol zodpovedne povedať - tento výtvarník sem patrí a tento nie. Vždy je to osobný pohľad,“ hovorí Račko.
Kto je tu nájomca
Na Salóne aktuálne nájdete sedemdesiatpäť autorov, galéria bola pripravená aj na väčší počet. Samozrejme, znamenalo by to aj vyšší príjem z účastníckeho poplatku pätnásť eur. Ten bol stanovený na základe „problémov“, aké súvisia s organizačným zabezpečením výstavy.
Kultúra je podľa Račka poddimenzovaná a toto sú „určené pravidlá hry“, aké fungujú na podobných výstavách aj v Bratislave. Tomáš Makara však pripomína, že potom sa nemusí galéria tváriť, že je galériou, keď iba prenajíma priestor.
„Štatút umelca sa po naplnení formálnych kritérií výzvy zužuje na akéhosi vďačného predplatiteľa priestoru vo verejnej inštitúcii. Toto melancholicko-ľudové uchopenie kurátorskej stratégie vracia vývoj umenia o dve storočia naspäť. V divákovi to utvrdzuje pocit, že primárnou úlohou umenia je ešte aj v 21. storočí bezvýhradne visieť na stene a ladiť s odtieňom domáceho interiéru.“
Martin Račko si dielo Tomáša Makaru na Salóne všimol. „Je to trochu provokatívne z jeho strany, ale ja sa vôbec nebránim. Je to jeho názor, postoj, spôsob komunikácie. Na vernisáži som to jasne povedal – galéria nepreberá zodpovednosť za jednotlivé diela. Každý autor preberá zodpovednosť za svoj prejav. Ak by sa niekto chcel obuť do toho, čo galéria vystavuje, akým spôsobom, či je to morálne, alebo nemorálne – nie, nie, nie. Galéria nepreberá zodpovednosť. Galéria otvorila dvere a dala priestor každému,“ hovorí Račko.
Provinčné
„Rezignácia na kurátorský výber diel nie je zárukou otvorenosti, ale známkou straty kvality a nebezpečnou cestou k ľudovému vkusu na pôde štátnej umeleckej inštitúcie,“ komentuje situáciu Lenka Kukurová, kurátorka a kritička umenia.
„Salón mal v dejinách umenia svoje historické miesto, no mal aj veľmi pádne dôvody, prečo sa z kurátorských koncepcií vytratil. Východoslovenská galéria akoby chcela preveriť, či je koncept regionálneho salóna stále aktuálny. Výsledkom je zistenie, že slovo regionálny môže zároveň znamenať periférny alebo provinčný.“
