Mať postoj nie je luxus, ale povinnosť, tvrdí dlhoročná filmová pedagogička a dramaturgička ZUZANA GINDL-TATÁROVÁ.
Nedávno ste sa vrátili z Los Angeles, kde ste získali medzinárodné vyznamenanie TEACHERS‘ AWARD. Aký je to pocit?
Človek o tom už akosi nerád rozpráva, keď sa vráti domov. Je to pre mňa len uzavretie ďalšieho osobného cyklu, život ide ďalej. Pripomínalo mi to návrat malých hrdinov v Pánovi prsteňov, keď zachránili Stredozem a vrátili sa do Hobitína: nikto ich nevítal, a tak pokojne sedeli pri pive v miestnom hostinci a sledovali, ako sa hobiti naťahujú o to, komu narástla väčšia tekvica.
Je táto cena akýmsi Oscarom pre učiteľov?
Niečo na ten spôsob... Cenu udeľuje svetová organizácia vysokých filmových škôl CILECT, ktorá má 154 členských škôl od Japonska po Argentínu. Z ich nominácií vybrali najskôr deväť, nakoniec troch.
Spoločná fotografia ocenených filmových pedagógov pri odovzdávaní cien. Zľava Marco Julio Lináres z Mexika, Roger Crittenden z Veľkej Británie a Zuzana Gindl-Tatárová.
Ako na to zareagovalo vaše okolie?
Dnešné médiá, najmä sociálne siete, sú veľmi rýchle. Keď vyšla tlačová správa, ozvali sa najprv moji bývalí, ale aj súčasní študenti. Prišli mi od nich dokonca čerstvé kvety zaslané kuriérom priamo domov. Dostávala som gratulácie aj z Čiech, z Paríža, New Yorku, Berlína, odvšadiaľ, kam ich osud zaviedol. Boli v nich neuveriteľne krásne slová vďaky a uznania, také sa u nás hovoria už len na pohreboch. Až to človeka vyľaká, lebo na to nie sme zvyknutí. Som im za to hlboko vďačná, no je to veľmi zaväzujúce. Nikdy som nič podobné nezažila. A želala by som to isté všetkým svojim kolegom na škole.
Čo na to povedali oni?
Zavolali mi tí, ktorí sa už sami presadili a sú vynikajúci vo svojom odbore. Na Slovensku nebýva veľmi zvykom ďakovať alebo chváliť druhých. No ak niekoho ohovárate, všetci sa k vám vďačne pridajú. Chýba nám štábna kultúra, akosi ťažko hľadáme pozitíva na kolegovi, s ktorým kdesi v hĺbke duše súperíme. Možno by sme si mali začať brať príklad z našich športovcov, ktorí sa to už pomaly vo svete naučili. Prehrajú trebárs finále majstrovstiev, a predsa nájdu v sebe silu oceniť protivníka. Je v tom totiž aj viera, že nabudúce budem lepší ja.
Vyznamenanie vám udelili okrem iného za „schopnosť viesť študentov ku kontextuálnemu mysleniu a umeleckému výkonu“. Dá sa vôbec niekoho naučiť, ako sa má stať umelcom?
Myslím, že dá, inak by sme tu neboli. Možno predovšetkým učiť profesiu ako takú, rozvinúť to, v čom je študent dobrý. Dať mu do rúk nástroje, pomocou ktorých bude vytvárať vlastné diela. V mnohých technických oblastiach učia žiakov presné postupy, pedagóg na umeleckej škole sa musí so svojimi študentmi deliť o svoju podstatu, vstupovať do nich – často aj vo veľkej miere - svojou tvorivosťou, posúvať ich vpred v širšom svetonázore. Je to vlastne akási umelecká i ľudská iniciácia.
S indonézskymi študentmi.
Je možné dospelých ľudí ešte výraznejšie ovplyvniť?
Ovplyvniť osobný softvér študenta, jeho prevažujúci postoj voči svetu, je veľmi ťažké, ale dá sa podporiť to, čo je v ňom pozitívne a vytiahnuť to na svetlo. Ponúknuť mu širšie chápanie politického, sociálneho i historického kontextu. Naučiť ho myslieť v širších súvislostiach, než vymedzuje dnes taký proklamovaný spoločenský individualizmus. Koniec koncov, film je kolektívne umenie.
Akí sú dnešní študenti filmovej školy?
Prichádza k nám zväčša životne dosť neskúsená mládež rovno zo stredných škôl, aj preto je s nimi dosť ťažká práca. Pritom umelecké školy vždy brali starších a skúsenejších študentov, aby mali vo svojej tvorbe z čoho vychádzať. Mňa síce tiež prijali na pražskú FAMU ako osemnásťročného Benjamína, ale bola to skôr veľká výnimka, moji spolužiaci už mali po 24, 25 či 27 rokov. Dnes prichádzajú starší žiaci už len zriedka, lebo podľa našich zákonov si druhú školu musia platiť sami, aby sa neplytvalo štátnymi financiami, a možno aj prácou pedagógov. Chápem to, bolo by však dobré, keby umelecké školy dostali výnimku.
Akí majú študenti filmový vkus, keď nastúpia na školu?
Je to generácia odrastená na americkom mainstreame, ktorý zaplavil naše kiná po roku 1989. Nie je jednoduché ponúknuť im iné kritériá hodnôt. Súčasné médiá toto sploštenie a spovrchnenie chápania sveta iba podporujú. Napokon, v období postmoderny sa tak či tak rozsypal pôvodný hodnotový systém, jej parodický duch zanechal po sebe hotovú spúšť. Dnes je veľmi ťažké začať im vštepovať nejaký ucelený rebríček hodnôt, kým neprídu sami na to, že im chýba. Lebo bez vnútornej hierarchie môžu len ťažko nakrútiť dobrý film. Kto nemá postoj k svetu, nedá ho ani do filmu. Mať postoj, to nie je luxus, ale povinnosť voči ich budúcim divákom.
Ale ujasňovať si ho je prakticky celoživotná práca, či nie?
Kým sa niekto rozhodne, že to pôjde skúsiť na umeleckú školu, mal by najprv trochu popremýšľať o sebe. Musí si začať klásť otázky, či je dostatočne otvorený, aby to zvládol. Na veľkom analytickom seminári v prvom ročníku ich prakticky učím už len postoju k životu a svetu, to, že svet je veľký a že v ňom neexistujú len naše problémy. A ja sa učím spolu s nimi.
Aké je postavenie pedagóga v našej spoločnosti?
Táto krajina podceňuje ľudí, ktorí vychovávajú budúce generácie. Je veľkou hanbou, ako sme platení, a to aj na nižších stupňoch. Vo Švajčiarsku majú lekári a učitelia najvyššie platy v spoločnosti, lebo tá dokáže zhodnotiť ich celospoločenský význam. Deliť sa so svojimi skúsenosťami s inými ľuďmi skoro zadarmo totiž vôbec nie je ekonomicky ani marketingovo múdra vec. Na druhej strane, učenie je obojstranná záležitosť, čím viac energie zo seba dávame žiakom, tým viac jej dostávame späť. Niektorí naši kolegovia si to však zrejme nemyslia, a tak si rozdávajú odmeny od buka do buka, ako počúvam v správach. Celkom by ma zaujímalo, odkiaľ sa tie peniaze berú.
Pedagóg však vždy zostáva v úzadí.
V istom zmysle je to zákon života a obnovy, deti patria budúcnosti, a my sa prepadáme späť. Ale máte pravdu, niečo podobné som zažívala už ako dramaturgička na Kolibe. Dramaturg síce spolupracuje na scenári, ponúka riešenia, ako už v literatúre možno vyriešiť problémy budúceho filmu, ale v konečnom dôsledku je to vždy len film režiséra, prípadne známych hereckých tvárí. Ani scenáristi, ktorí priniesli ideu a príbeh, sa pri pozitívnom ohlase veľmi nespomínajú. Určite je dosť nevďačné sedieť kdesi v úzadí, ibaže odtiaľ je lepší rozhľad. Takýto postoj sa vám veľmi dobre zíde aj v reálnom živote.
V akom zmysle?