KNIHA TÝŽDŇA / JEDNOU ZA ŽIVOT
Jednou z tém Novotného poviedok je skutočná cena bolesti či smrti v ľudskom živote
Česká literatúra stále čerpá z bohatých zdrojov prednovembrového samizdatu. K jej výrazným autorom patril aj prozaik a filozof Jan Novotný (1944), fyzik i stály fejtonista olomouckého dvojmesačníka pre kultúru a dialóg Listy.
Jeho dobásnenie Krstu svätého Vladimíra, čiže desiatich spevov básnickej skladby K. H. Borovského, ktorú tento básnik, satirik a novinár napísal počas svojho vyhnanstva v Brixene, vyšlo v edícii Petlice, v ešte exilových Listoch, a po Novembri ´89 aj vo vydavateľstve Atlantis, zatiaľ čo Doplněk uviedol na trh Novotného eseje, úvahy a polemiky Prečo Platón neumýval zeleninu.
Novotného knihu Jednou za život je jedenásty zväzok Knižnice Listov vydavateľstva Burian a Tichák a jej obálku zdobí dielo v Rakúsku žijúceho výtvarníka Martina Buriana.
Masy a individualita
Knižný výber sústreďuje zväčša autobiografické poviedky z rokov 1963 – 1970, nazvané Smäd mladých rokov, a Epizódy napísané v rokoch 1967 – 1972. Ich rozprávačom je mladý muž „ľahostajný k peniazom, majetku, úspechu, k pohodliu, prestíži a praktickosti“. Mlčí medzi ľuďmi, a tých je toľko, že „niet kam spadnúť“, sú „šťastní, veselí, plní činorodého úsilia“. Nehodí sa do svojich čias, ba do žiadnych, a najmenej do čias, o ktorých spisovateľ v službách boľševickej revolúcie Nikolaj Ostrovskij takto hovorí v úvodnej poviedke Šťastie: „Vraj mladý človek má právo na smútok. Možno, ale nemá právo otravovať svojím smútkom iných.“ Čiže zástupy odhodlaných, čo „zmenia stepi, tajgy a tundry na kvitnúcu krajinu“.
V protiklade k jeho videniu sveta osciluje myšlienka nemeckého spisovateľa Bruna Travena, ktorá ako motto uvádza druhú časť knihy: „Vesmír sa skladá z indivíduí, jednotlivcov, vôbec nie zo stád. Existuje skrze vzájomné pôsobenie indivíduí. A rúca sa, keď obmedzuje ich slobodnú pohyblivosť. Indivíduá sú atómy ľudského rodu.“
„Náš“ individualista je v neustálom pohybe, vytrvalo až urputne si hľadajúc svoje miesto v spoločnosti. Oddeľuje hodnoty od kvázi hodnôt a rázne odmieta akékoľvek kompromisy. Ak niekam kráča, mnoho ráz iba preto, že nepozná, nemusí poznať cieľ cesty, a k jeho búrlivému veku úplne prirodzene patrí zvyk častejšie odpovedať a zriedkavo sa pýtať, keďže je úprimne presvedčený o vlastnej pravde. Aj o tom, že by ju v dejinnom okamihu mohol, ba mal zvestovať masám. Veď tie sú už dávno pripravené vypočuť si ju, porozumieť jej, stotožniť sa s ňou ako s posolstvom a uskutočniť svoj sen a tým aj sen onoho mladého revolučného idealistu.
Ibaže vo chvíli, keď dav vyvoláva jeho meno a keď ho organizátori znovu vyzývajú, aby predniesol reč, všetko sa odohrá ako v zlom sne: rečník fatálne zlyhá. Predchádzajúci rétor zváľal schody vedúce k pódiu, a jemu nevyjde rozbeh. Doplachtí naň bruchom a nevie si spomenúť ani len na prvú vetu z vlastného prejavu. Všetkým je na smiech a keď nakoniec z hlbín pamäti predsa len vyloví úvodnú vetu, hovorí tak potichu, zmätene a nezrozumiteľne, že ho rýchlo nahradí akýsi robotnícky káder, ktorý sa davu prihovorí ľudovo, razantne a kategoricky.
Také čisté ako bolesť
V huriavku sveta iný spôsob mlčania a jeho hlbší zmysel, to jest zmysel poznania, predstavuje Sivomodré mesto – poviedka o smrteľne chorom spolužiakovi, ktorý sa „len usmieval, nič nechcel, na nič sa nepýtal“ a mal neprítomný, do diaľky upretý pohľad. Maľoval bolesť a vravel o nej: „Je plachá. Ale teraz mi už dovolí zakaždým urobiť aspoň pár ťahov štetcom. Má rada zimu, preto nekúrim a otváram okná. Chcem, aby si u mňa zvykla, aby bola pokojná ako modelka.“
Keď rozprávač príbehu násilím vnikne do jeho ľadovo studenej izby v slobodárni, v prvom momente zbadá biele, na stenu pribité plátno, pomaľované čiernou farbou, s červenou hviezdou v rohu. Až potom si uvedomí, že na dlážke leží mŕtvy spolužiak, ktorý „namaľoval bolesť tak krásne, akoby na svete nebolo nič čistejšie. Keby v tej chvíli zostúpil medzi nás Boh a spýtal sa, či má svet zbaviť bolesti za tú cenu, že zároveň zničí obraz, povedal by som: Nie.“
Medzná situácia človeka a „pokorné úsilie o nemožné“ je i témou poviedky o mužovi, čo sa chcel naučiť lietať, keďže „vo sne sa to dá a lietať vie aj hlúpa hus“. Jeho let trvá niekoľko sekúnd a najväčšmi ho pripomína mávanie rukami. Je to „let“ k pádu, na dno kameňolomu, kde sa s jeho sebazničením vyčerpajú všetky možnosti dosiahnuteľného.
Ani lásku, hoci sa nepýta, lebo „otázky zvádzajú k lži“, nemožno dosiahnuť a naplniť. Často sa ponáša na volanie mena, ktoré patrí milovanej osobe, existujúcej na rozhraní sna a skutočnosti. Aj láska ako vzácny druh ľudskej skúsenosti sa svojím intenzívnym prežívaním rovná medznej situácii (ibaže iného pôvodu) a hľadaniu či nachádzaniu hľadania, a to na ceste, po ktorej všetci kráčajú k smrti. A i „na tej spoločnej ceste sa míňajú“.
Autor poviedky modeluje z reálneho základu, na ktorý vrství reflexívno-filozofickú zložku textu so zreteľnou líniou príbehov (výnimku tvorí pár poetických skíc, napríklad text Povodeň). Ich miestom je priesečník želaného, nedosiahnuteľného a všeobecne nutného, v ktorej sa odohráva tradičný spor spoločnosti s individualitou obmedzenej pohyblivosti. S jedincom, ktorý – zľahka parafrázujúc spomenutého Travena – i napriek tomuto obmedzeniu atomizuje ľudský rod a je spoluzodpovedný za nepretržité napĺňanie jeho existencie.
