Slovenku žijúcu v USA nepríjemne prekvapilo, keď sa dozvedela, že jej vlastný otec, ktorého vždy mala za bohéma, hipisáka a kritika režimu, bol agentom komunistickej Štátnej bezpečnosti. Rozhodla sa vypátrať viac s kamerou. Dokument ANABELY ŽIGOVEJ Salto Mortale je už v kinách.
O tom, že váš otec tri roky pred revolúciou vedome spolupracoval so Štátnou bezpečnosťou, ste sa dozvedeli takmer medzi poslednými. Prečo tak neskoro?
V tom čase som už vyše desať rokov žila mimo Slovenska, najprv v Paríži, potom v New Yorku. Bratislavské klebety tam nedoľahli. Prezradila mi to moja mama, aby sa nestalo, že sa to dozviem od niekoho iného. To sa bolo v roku 2009, keď bol otec sedem rokov po smrti. Problém bol ten, že jeho zväzok ŠtB v decembri 1989 skartovala a s ním som sa o tom porozprávať nestihla.
Čo ste vtedy prežívali?
Bolo to dosť traumatické. Som typ človeka, ktorý si veci vie racionálne zanalyzovať, ale toto bolo na mňa priveľa. Dôvera k otcovi utrpela, na druhej strane bola pretrvávajúca láska k rodičovi, ktorý mi bol veľmi blízky.
Takých rodín musia byť na Slovensku tisíce, ale iba vy ste o tom urobili film. Kde ste na to vzali guráž?
Odvahu to asi chcelo aj pre odpor zvyšku rodiny. Pochopiteľne: Slovensko je malé, každý každého pozná. A oni, na rozdiel odo mňa, tu stále žijú.
Aký teraz máte vzťah?
Na začiatku to bolo celkom napínavé, ale nakoniec to náš vzťah ozdravilo. To, čo sa javilo ako provokácia čiernej ovce rodiny, dospelo medzi nami k niečomu úprimnému, očistnému. Film bol ako dar, cez ktorý sme toho veľa pochopili o sebe.
Tušila vaša mama, že si telefonáty s ňou nahrávate do filmu?