Povrazolezec, kaskadér, akrobat. Stačilo, aby si na pomoc zavolal kamery a televíznu obrazovku.
Keď mal štrnásť rokov, jeho mama napísala knihu The Last of the Wallendas. Predpokladala, že stará rodinná tradícia cirkusových umelcov vymrie s jej generáciou.
Nabádala syna, aby vyštudoval vysokú školu, on mal však povrazolezectvo v krvi, bol potomkom akrobatov, ktorí prišli do Ameriky z česko-nemeckého prostredia, a medicínu nedokončil. Uvedomil si, že záujem o predstavenia neupadá, len treba kráčať s dobou. Zmeniť kostýmy, svetlá, urobiť veľkolepú šou a preniesť ju na televízne obrazovky.
Odvtedy vytvoril sedem Guinnessových rekordov a jeho prechod po lane nad Niagarskými vodopádmi alebo ponad sto metrov hlbokú roklinu Grand Canyonu, sledovalo trinásť miliónov divákov.
Nik Wallenda nepoužíva istenie, televízia Discovery Channel preto vysiela jeho vystúpenia s desaťsekundovým oneskorením, aby v prípade tragédie stihla zareagovať.
„Nikdy nevyhoviete každému,“ sťažuje sa. „Dostávam e-maily, v ktorých mi ľudia nadávajú, že som blázon, veď mám rodinu, ale ak použijem istenie, píšu mi, že som slaboch.“
Začiatkom novembra prešiel po lane upevnenom medzi dvoma mrakodrapmi v Chicagu. FOTO: SITA/AP.
Pozerať na koniec lana
Keď v Baltimore pošepol kamarátovi do ucha, či chce počuť jačať davy, a v strede lana zinscenoval pošmyknutie, televízia ABC s ním prestala spolupracovať. „Som predsa zabávač a šoumen,“ hovoril sklamaný.
Napriek tomu sa presadil a o jeho riskantných kúskoch informujú svetové médiá v hlavných večerných správach. Naposledy prvú novembrovú nedeľu, keď prešiel vo výške 170 metrov po lane upevnenom medzi dvoma mrakodrapmi v Chicagu. Časť trasy zvládol dokonca so zaviazanými očami.
„Pri chôdzi na lane je najdôležitejšie vidieť cieľ, čiže koniec lana a sústrediť na naň,“ hovorí 35-ročný kaskadér. Zaviazané oči sú podľa neho jednou z najväčších prekážok, všetko vtedy závisí od psychiky a schopnosti koncentrovať sa.
„Fyzicky som pripravený dokonale,“ vysvetľoval na tlačovej konferencii pred vystúpením. Pre toto číslo trénoval na miestach, kde vietor dosahoval rýchlosť 145 kilometrov za hodinu alebo kde boli podmienky podobné tropickej búrke s prudkými lejakmi. Zvláda i to, keď niekto prudko zamyká lanom alebo znenazdania doň strčí.
„Pôjde len o to, aby som zostal pokojný, aj keď nebudem mať k dispozícii svoju najdôležitejší pomôcku – zrak.“
