V bratislavskej galérii Zahorian & Co. predstavuje mladá košická výtvarníčka výber z najnovších tušových kresieb.
Keď vlani vyhrala najväčšiu súťaž kresby v Británii, bol to taký malý 'poprask'. Z tritisíc prihlásených autorov vybrala porota Jerwood Prize práve dielo Svetlany Fialovej, ktorá pôsobí v Londýne. Bol na ňom jej ľahko flegmatický priateľ, vyťahujúci si z úst žuvačku, výjavy z Dürerovej Apokalypsy, nanebovstúpenie mačiek, hromada topánok Crocs a kadečo iné.
Aj túto kresbu máte možnosť vidieť na aktuálnej výstave Svetlany Fialovej v galérii Zahorian & Co. A práve prostredníctvom nej môžete vidieť, že hoci jej autorka stále pracuje podobným štýlom mixovania rôznorodých prvkov od popkultúry po klasiku, nové kresby sú už trochu odlišné od tej víťaznej.
„Nejako prirodzene sa to u mňa posunulo od rozvíjania osobného príbehu k akejsi podivnej štúdii vlastnej osoby – nie však v rovine obsahu, ale formy,“ hovorí Fialová.
Väčšia istota
Vlaňajšie víťazstvo na Jerwood Prize jej dodalo odvahu a začala viac experimentovať. Prejavilo sa to najmä v postupnej deformácii realistických výjavov a v intenzívnejšej práci s metaforou. Stále sú na kresbách prítomné aj osobné príbehy, no už sa snažia o prekročenie výlučne osobnej roviny.
„Zdá sa mi, že to najzaujímavejšie, čo môžem kresliť, je stále to, čo sa deje v mojom živote. Akurát, že ma začala viac zaujímať štylizácia. Snažím sa prísť na nový spôsob zobrazovania. Vychádzam z vecí, ktoré ma bavia – od kníh, ktoré čítam, až po seriály, aké sledujem, a preto je asi prirodzené, že sa nechcem opakovať a hľadám cestu, ako o nich povedať inak,“ hovorí.
Pohľad do výstavy v bratislavskej galérii Zahorian & Co.
Rieka tečie
Výstave UFOs & River Flows dominuje najmä panoramatická kresba, na ktorej mladá žena drží hlavu muža a vzďaľuje sa od neho ako mýtický kôň – človek. „Je to príbeh, ktorý sa dá čítať zľava doprava, ale zároveň vytvára slučku – na jednej strane sa končí, ale na druhej sa opäť začína. Je to o plynutí času, preto aj ten názov River Flows,“ hovorí Fialová.
A aj tu platí, že okrem osobného príbehu v sebe nesie aj odkaz na popkultúru. Svetlana sledovala seriál True Detective, kde bola pasáž o tom, ako sa isté veci v živote neustále opakujú a ako chyby, ktoré sme urobili, budeme robiť znova, lebo sa narodíme do toho istého života.
„V tom čase som tiež mala pocit, že sa točím v nejakej slučke a stále opakujem chyby. Tá myšlienka v seriáli patrí Nietzschemu a ja som len chcela vyjadriť jej dvojznačnosť. Predstava, že to takto funguje, môže byť strašidelná, ale aj krásna zároveň,“ hovorí Svetlana. A ako to funguje naozaj? „V skutočnosti je to skôr strašidelné, ale dá sa na to zvyknúť,“ odpovedá so smiechom.
Čo je správne
Trochu paradoxom je, že tušovým kresbám sa Svetlana Fialová venuje len posledné dva roky. V Košiciach začínala študovať na grafike, pracovala na linorytoch, a ešte aj teraz mala v pláne vystaviť kresby spolu s gobelínmi a tapisériami.
Z nápadu však zišlo, v galérii sú napokon iba kresby. Hovorí im jednoducho obrazy a nad nejakými škatuľkami si hlavu príliš neláme. „Práci so štetcom som si kedysi vôbec neverila, keby som nezačínala linorytmi, nekreslila by som takýmto spôsobom.“
A hoci urobila výnimku a rozhovorila sa aj o pozadí obrazov, najradšej by vraj bola mysterióznym umelcom, čo nemusí nič vysvetľovať „Mám z toho stres. Keď mám hovoriť o obrazoch, snažím sa to vnímať ako hru, akoby to nebolo naozaj. Väčšinou o nich porozprávam čo najúprimnejšie a publikum sa chytí. Najťažšie je vlastne hovoriť o obrazoch jednoducho.“
Neskôr diváci aj tak prichádzajú a pýtajú sa, či správne pochopili ten alebo onen výjav. „Načrtnú príbeh a čakajú, ako ho dopoviem a či sa trafili, lebo sa boja, že je to nesprávne. Tak to však nie je – nesprávne nie je nič.“
