Juraj Šebo, autor knihy Najlepšie z môjho života (Marenčin PT), famózny archivár a muž s dokonalou pamäťou chodil spolu so mnou o jeden ročník vyššie na petržalské gymnázium, ktoré sa volalo Gymnázium Makarenkova. Dnes sa toto gymnázium nazýva Einsteinovo. Pánbohzaplať. Aj to je história. Toto gymnázium bolo v tých časoch akýmsi odkladiskom detí z buržoáznych rodín.
Petržalka bola od Bratislavy psychologicky akosi ďaleko a do Petržalky sa chodilo študovať takmer za trest. A predsa, škola, na ktorú som chodil iba jeden rok (prešiel som na konzervatórium), v nás zanechala vynikajúce spomienky. Keď už nie iné, tak musím povedať, že aj v tých všelijako postihnutých rodinách vyrastali krásne dievčatá.
Apropo, Petržalka. Pretínala ju jedna dlhá ulica. Za prvej republiky mala názov Ulica Karla Marxa. Po anexii Petržalky Nemeckom to bola Ulica Adolfa Hitlera. Po skončení druhej svetovej vojny mala tiež krásny názov: Stalinova. Napokon sa z nej stala Zadunajská.
Tak to bolo aj s rodinami, s osobnými osudmi, slušní ľudia mali často kruté osudy, iní sa krčili, ďalší mlčali a pritakávali, tí, čo nevydržali, emigrovali, z monarchistickej histórie sa stala história prvej ČSR, po nej história slovenského štátu, neskôr história komunistickej ČSSR a napokon história rozdelenia štátu a samostatného Slovenska.
Na povrchu kalnej vody histórie vždy niekto vyplával a viezol sa veselo ďalej, kabáty sa prezliekali aj viackrát. Obľúbený národný šport vždy bol, je a zdá sa, že aj bude kádrovanie. Kádrujú najmä kádrovníci s hrubým maslom na hlave. Napriek všetkému ľudia žili, milovali sa, odolávali, verili, že ich deti budú šťastnejšie a napriek všetkým, poväčšine zvonka prichádzajúcim devastačným vlnám prežívali a prežili.
Často si kladiem otázku, či to, čo poznáme z histórie, je naozaj jediná pravda, alebo sú v jej spracované mnohé udalosti natiahnuté na nejaké kopyto - za všetky by som spomenul politické. Áno, s touto naťahovacou a nafukovacou žuvačkou histórie sme sa stretávali a stretávame často a sama história učí, že myslieť si, že ju poznáme aspoň trocha objektívne, hoci aj z prečítania viacerých publikácií či zo zhliadnutia filmových dokumentov, je druhom dôverčivej slepoty.
Keď si vezmeme hoci len jednu rodinu a sledujeme, ako ňou prechádzala história, nájdeme toľko protikladov, rozporov i tragédií, že zobjektivizovať všetko to, čím prechádzali generácie v tomto storočí, si vyžaduje neobyčajnú zasvätenosť, nadhľad, schopnosť radiť fakty tak, aby jej obraz bol skutočne čo najpravdivejší.
Šebo vo svojich šiestich knižkách, z ktorých to najlepšie zhrnul do tejto jednej s názvom Najlepšie z môjho života, sa však pozrel na históriu tejto krajiny z celkom iného uhla. Podarilo sa mu spraviť jedinečný zostrih rozličných období, a to skutočne širokospektrálne – od politiky, cez módu, priemyselné výrobky, kultové predmety, dobové fotky, záľuby, osobnosti jednotlivých období, či štýl života spôsobom, ktorý možno nazvať obdivuhodný.
Hádam sa neurazí, ak poviem, že sa mu podarilo vytvoriť akýsi originálny subžáner historickej koláže, kde sa akoby na smetisku alebo v nejakej truhlici prehrabávate v rozličných predmetoch a vytešujete sa, čo všetko - aké poklady ste tam našli.
Autor občerstvuje našu pamäť, o ktorej si myslíme, že funguje, ale často je zahltená a unavená, vyťahuje na svetlo niečo, čo už dávno malo zmiznúť a ono to zrazu úžasne asociuje trebárs ako názov zabudnutej zubnej pasty či opaľovací olej Nubian, fotky, na ktorých stoja rady pred mäsiarstvom, nádherné jawy, hudobné šlágre – a tak ďalej, a ono to niekedy vykreslí a dokreslí dobu lepšie a hlavne plastickejšie ako suchá veta historika.
Priznám sa, že keď som Juraja Šeba povzbudzoval v jeho začiatkoch a navrhol som mu, aby vydal takúto literatúru, netušil som, akú vynikajúcu sériu knižiek vytvorí. Ak sa nechcete veľmi hrabať v histórii, siahnite po jeho knižkách. Nájdete v nich všetko možné, sem-tam nejakú nepresnosť, ale dovedna sú tieto knižky vďaka svojmu obsahu viac ako presné. Som rád, že Šebo priblížil našu históriu práve takto. Zasvietil do jej kútov a skrytých miest tak, že si v nej môžeme listovať ako v albume, ktorý poteší, vyvolá mnoho spomienok a hlavne - nedeformuje. To je veľká devíza tejto populárnej, ale potrebnej literatúry.
Autor: Kamil Peteraj, básnik, textár
