Kniha je nepríjemnou terapeutickou príručkou pre tých, ktorí verili v jednoduchú súvislosť medzi geografiou a šťastím. Pre spokojnosť neexistujú žiadne privilegované historické obdobia ani konkrétne štátne útvary. Provizórium víťazí nad očakávaním. Zostáva práve to provizórium.
Hlavným hrdinom románu nemeckého prozaika Wolfganga Hilbiga Provizorium (Prostor 2014) je východonemecký spisovateľ. Čitateľ sa vlastne ani nedozvie jeho celé meno, vyskytuje sa v príbehu ako C. Úplne anonymný nie je - stačí sa pozrieť na autorov profil. Je zrejmé, že Provizorium je výrazne autobiografickou prózou. Hilbig sa narodil neďaleko Lipska. Vyučil sa za sústružníka a vykonával rôzne robotnícke zamestnania. V roku 1978 bol na krátky čas uväznený. Začal pôsobiť ako spisovateľ na voľnej nohe a v roku 1985 odišiel do západného Nemecka.
Neznesiteľná sloboda a znesiteľná nesloboda
Takýto osud vytvára predpoklady na melancholickú emigrantskú prózu alebo angažovaný román o neslobodnom režime, ktorý bez hanby zomlel autorove ambície. Hilbig prekvapuje. Neobhajuje východonemecký režim ani neignoruje spoločenský kontext. Jeho Provizorium je však v prvom rade trýznivou existenciálnou výpoveďou o nespokojnej ľudskej existencii medzi neznesiteľnou slobodou a znesiteľnou neslobodou. Osobná rozorvanosť sa nekončí prechodom hranice.
C. je na prechody hraníc špecialistom. Ani sám netušil, ako sa stal „vyvoleným“ pre západonemeckú kultúrnu inštitúciu, ktorá mu ponúkla ročné štipendium. Trochu tuší – ako bývalý robotník píše drsným štýlom, a to je pre rozmaznanú západonemeckú literatúru vzrušujúce. Salóny potrebujú drsniaka so zaolejovanými rukami. Kultivované dámy si rady prečítajú (a vypočujú) skutočného ostkolegu spoza železnej opony.
Dostáva výjazdnú doložku, o ktorej toľkí iní snívajú. Už tu začína váhať. Nevykopne s nadšením dvere svojho doterajšieho väzenia. Hoci je ponižovaný všeobecnou prázdnotou, nudou a impotenciou, bojí sa nasadnúť do vlaku, ktorý ho odvezie na Západ. V tom vlaku potom sedí často. Uteká od jednej „východonemeckej“ lásky k tej druhej, ktorú našiel vo svojej západonemeckej čitateľke.
Neexistuje krajina istoty
Nepozná úľavu ani pocit oslobodenia. Slobodný vzduch v Norimbergu ho gniavi rovnako ako ranná hmla, v ktorej jeho bývalí kolegovia vo východnej polovici krajiny každé ráno „rukujú“ do strojárskych fabrík. Neexistuje „správna“ voľba a lepší život. Uteká z čítačiek, stále myslí na chľast, nedokáže tvoriť ani sa radovať. „Zúrivo sa bráni nevyhnutnosti precitnúť do existencie pre neho úplne neznámej, do existencie, ktorú vníma ako ohrozenie, provizórium, do existencie závislej od každého náhodného vplyvu, do existencie nepravdivej.“
Tupo civí na davy ľudí, ktorí blahobytne (na rozdiel od tých druhých Nemcov) nakupujú a majú všetko. Nikde nezakotví. Zanecháva za sebou len malé stopy a alkoholické výpary. Uniká z náručí i potlesku, z emócií aj minulosti. Bytostne neznáša režim, v ktorom vyrástol (provizórium nazývané NDR, kde človek ničoho nemá tak málo ako suverenity), ale neznamená to automatické zaľúbenie sa do sveta, v ktorom si môže užívať pohodlný azyl.
C. je stelesnením historickej (nemeckej?) schizofrénie, rozdelenia a odcudzenia. Pri precitnutí sa prípadné nadšenie zo zjednotenia javí nemiestne a naivné. Nie je rozhodujúce, kto žil „správnejšie“. Dôležité je, že každý si nesie so sebou neopakovateľnú a neprenosnú skúsenosť. Obete provizória zostávajú polovičaté a osamelé.
Hilbig určite nechcel chlácholiť útlocitné dámy, ktoré sú (asi) naďalej v prevahe na čítačkách v Mníchove alebo vo Frankfurte. Je neľútostný a ťaživý. Nešetril bolesťou. Autor je už sedem rokov vo svete, ktorý je definitívny a nemá s provizóriom nič spoločné. Zomrel v roku 2007.
Svojim čitateľom žijúcim naďalej v rôznych podobách provizória nechal dôležitý odkaz: Zjednotenie, to skutočné, podstatné zjednotenie, nevybaví za vás nikto iný. A žiadny vlak vás rýchlo a bezpečne nedovezie do akejsi zasľúbenej krajiny, kde si budete bezpečne užívať šťastie a veriť v koniec neistoty.
