Knihy pre mladých dospelých – to je kategória, na ktorú sa v našej literatúre veľmi nemyslí. Zamerala sa na ňu mladá fínska autorka Salla Simukka a zo dňa na deň sa tak stala najprekladanejšou fínskou autorkou všetkých čias. Jej román na pokračovanie vyšiel doteraz v 47 jazykoch a nedávno ho prišla predstaviť aj na Slovensko.
Trend trilerov a krimi žánru prichádzajúci zo Škandinávie je už roky neprehliadnuteľný. Rozhodli ste sa ho tiež nasledovať?
Nepovedala by som, že tento trend sledujem zámerne. Len som mala chuť napísať triler pre mladých. Vo Fínsku vychádza veľa kníh v tomto žánri, len zatiaľ nie sú preložené. Ale nie je ich zas až toľko ako napríklad v Nórsku alebo vo Švédsku. Väčšinou sú buď pre dospelých, alebo sú to detektívky pre deti. Pre vekovú kategóriu tínedžerov mnoho literatúry nie je. Tak som teda skúsila, či mi to s trilerom pôjde. Pre mňa samu to bolo veľké dobrodružstvo.
Napísali ste rovno celú trilógiu. Čím je vám blízke tínedžerské prostredie?
Práve v tom veku som začala písať. Dodnes nemám pocit, že by som sa do mládežníckeho jazyka a myslenia musela nútiť. Pokojne sa do tejto kategórie ešte začlením. Tínedžerské prostredie prináša zaujímavé, dokonca veľké témy. Každý dospievajúci človek prežije veľkú lásku, nie je to obrovská vec? To ma drží najviac.
V akom ste kontakte s jazykom tínedžerov?
Chodím po školách, kde sa stretávam s mladými a diskutujeme spolu. V uliciach mesta mám oči aj uši otvorené. Čím som staršia, tým viac ma mladí ľudia prekvapujú svojou čistotou, bystrosťou, pozitívnou energiou. Ale nevylučujem, že budem niekedy písať aj pre dospelých.
Aká bola vaša puberta? Boli ste ťažký prípad?
Práve naopak, mala som pomerne ľahkú a pokojnú pubertu. Žila som v okruhu svojich kamarátov, rodina ma vo všetkom podporovala. Bola som vlastne veľmi dobré dievča. Žiadne nočné úlety, žiadne vylomeniny, nefajčila som, nepila, neflákala som sa s chalanmi.
Chcete povedať, že to neprišlo ani neskôr?
Napokon áno (smiech). Musím sa priznať, že búrlivá perióda sa dostavila, keď som študovala na vysokej škole.
Pravidelne diskutuje s mladými ľuďmi, čo ju drží pri chuti písať pre nich. Foto - archív S.S.
Román sa odohráva vo vašom rodisku v Tampere. Aký je duch tohto mesta?
Mesto bolo v minulosti vybudované ako stredisko textilného priemyslu, takže sa v ňom usídlila predovšetkým robotnícka trieda. Postupne tam vyrástlo veľa kultúrnych centier, divadiel, má stredné aj vysoké školy. Dnes v ňom žije mnoho umelcov a funguje ako študentské mesto.
Menil sa váš vzťah k nemu?
V Tampere som prežila prvých devätnásť rokov svojho života. Potom som odišla študovať inam, ale vrátila som sa domov. Vždy som to mesto mala rada, zistila som, že je pre mňa tým najlepším miestom na svete. Mám pocit, že vďaka životu v ňom dokážem lepšie vyjadriť to, čo chcem.
Prečo ste tam nezostali študovať?
Študovala som v Turku, meste vzdialenom asi 150 kilometrov južne. Chcela som začať od nuly. V detstve a v puberte som mala veľmi intenzívny vzťah s mamou, cítila som, že sa potrebujem odtrhnúť. Preto som sa rozhodla odísť. Myslím, že som spravila dobre.
Čo to pre vás znamenalo?
Vybrala som si štúdium nordistiky, literatúru, filológiu a ako pododbor som si zvolila štúdium ženského fenoménu v umení. Je známe, že otázka nezávislosti žien je v Škandinávii zvláštnou tradíciou. Otvorenejší v nej sú hlavne Švédi, Fíni menej. Feminizmus sa u nás stále vníma negatívnejšie, ten problém ma cez literatúru priťahoval. Všetci hráme v živote nejaké roly. Zaujímalo ma štúdium mužských a ženských rolí v živote.
Do akej miery?
Nehovorím, že sa vyznám v rodových štúdiách, ale ovplyvňujú ma v tom, ako vidím svet. Hlavná hrdinka mojej knižky stále analyzuje, čo je to byť dievčaťom. Moji hrdinovia sa z knihy na knihu začali vyvíjať tak, ako o veciach rozmýšľam. Pomohlo mi pri tom štúdium kreatívneho písania. Dlho som si myslela, že ľudia sú zvyknutí na istý typ mojich textov a treba im vyhovieť. Postupne som sa začala viac sústreďovať na samotný proces písania. Mala som šťastie, že som mohla začať fungovať ako profesionálna autorka.
Takže z písania vyžijete?
V minulosti som žila hlavne z prekladov iných kníh, publikovala som v novinách, písala scenáre pre televízny seriál, jednoducho, mala som rôzne džoby. Teraz, keď sa moja kniha prekladá po celom svete, môžem sa venovať iba písaniu.
Jej hlavnou hrdinkou je sedemnásťročné dievča, študentka, ktorá medzi rovesníkmi odhalí zločin. Akú ju vidíte?
Lumikki nie je typické fínske dievča, nepatrí do partie typu „parfumovej mafie“, nie je to pipka, ktorú zaujíma len móda, žúry a chlapci. Poznačila ju rodinná tragédia, prežila v živote veci, akými bežná fínska mládež nemusela prejsť. V niečom však sústreďuje v sebe typické fínske črty – je cynická, ironická, sarkastická. A má rada samotu.
Máte veľa spoločného?
Áno aj nie. Je v mnohých veciach je iná ako ja, správa sa inak ako ja v čase, keď som mala sedemnásť. Mala som veľa priateľov, bola som otvorenejšia. No predsa sú tam podobnosti v podobe akéhosi súcitu k okoliu, rešpektu k skúsenostiam. Všetky postavy konajú na základe toho, čo sa im v živote stalo. Uvedomujem si, že každá postava má dačo zo mňa, ale Lumikki je mi najbližšia. S ňou najviac sympatizujem.
Váš román vyšiel doteraz v takmer päťdesiatich jazykoch. Ako komunikujete s prekladateľmi?
S mnohými neprichádzam do užšieho styku, ale počas turné som sa s nimi osobne stretla. Veľmi ma prekvapila napríklad rumunská prekladateľka. Študovala fínčinu necelé tri roky, ale jej fínčina bola excelentná, iste má na jazyky veľký talent. Časť svojho štúdia strávila práve v Tampere, odkiaľ pochádzam a kde sa príbeh mojej knihy odohráva. Všetko jej bolo blízke. Verím, že jej preklad je výborný. Najužší kontakt mám však s prekladateľkou do angličtiny. V tomto jazyku dokážem text aj najlepšie zhodnotiť. V niektorých krajinách dokonca prekladajú moju knihu z angličtiny, pretože nemajú fínskych prekladateľov.
Knihu Červená ako krv v preklade Zuzany Drábekovej
predstavila autorka na bratislavskej Bibliotéke.
Foto - Verbarium
Ako vnímate svetový úspech svojej knihy?
Nikdy by som si nebola pomyslela, že niečo takéto sa mi môže stať. Som z toho doslova vyvalená. Nechápem, so žiadnou svojou predchádzajúcou knihou som nič podobné nezažila. Je možné, že istú úlohu v úspechu skutočne zohráva trend škandinávskych detektívok. Možno aj to, že príbeh som postavila na podobenstve s rozprávkovou postavou Snehulienky a tá je známa na celom svete. Vydavatelia to mohli vnímať ako niečo nové, čerstvé. A po takom radi siahnu. Na našom literárnom trhu sa však uplatní len pár percent autorov. Obec spisovateľov má len šesťsto členov a musia mať vydané najmenej tri knihy, aby do nej mohli patriť.
Zrejme ste aj ambiciózna, bavilo vás písanie odmalička?
Áno, túžila som sa stať spisovateľkou. Veľa som čítala, prvú poviedku som napísala, keď som mala deväť rokov. V osemnástich som dala dokopy prvú naozajstnú knihu, ale trvalo tri roky, kým ju vydali. Odvtedy som napísala trinásť románov pre mladých. Myslím, že to bolo spontánne, neprogramovala som si to, vôbec sa do toho nemusím nútiť.
Spomínali ste prácu na televíznom seriáli. Aký ohlas má vo vašej televízii takáto domáca produkcia?
Písať scenáre tohto typu je pre mnohých autorov spôsob, ako prežiť. Nás bolo desať a pracovali sme na seriáli, ktorý sa vysielal trikrát do týždňa. Bolo to zábavné, témou bola rodina a škola. Aj u nás je to teraz veľký a vychytený fenomén. Momentálne mám šťastie, lebo som dostala novú ponuku. Môžem pracovať na seriáli podľa vlastného námetu, budem hlavnou scenáristkou, veľmi sa na to teším. Námet tvoria niektoré moje knihy, ktoré som v minulosti napísala.
Spomínali ste typické fínske črty ako sarkazmus, iróniu až cynizmus. Vnímame to hlavne cez vašich hokejistov. Aj vy to pripisujete tvrdej severskej klíme?
Hovorí sa to a je na tom čosi pravdy. Vo Fínsku máme istý druh temného, čierneho humoru, rovnako ako máme dlhé a tmavé obdobie v roku. Musíme ho nejako prežiť. Počas zimy niekoľko mesiacov vôbec nevychádza slnko, je chladno a tma. Predtým zase slnko vôbec nezapadá. Sú to dva dosť veľké extrémy. Ľudia sa tomu vedia prispôsobiť len tým, že sa pokúšajú urobiť pre seba niečo dobré. To tmavé obdobie práve nastalo, teraz je to najhoršie – stromy sú holé, listy opadali a prostredie je o to depresívnejšie, že ešte nenapadal sneh. Keď napadá, hneď je to lepšie, lebo biela farba svetlo odráža. V tomto období nám začala pomáhať aj špeciálna pomôcka – lampa, ktorá simuluje slnečné žiadenie. Tiež som si ju nedávno kúpila, každý deň si ju zapínam na dvadsať minút a veľmi to pomáha. Už si bez nej tie tmavé dni ani neviem predstaviť. Cítim sa oveľa lepšie, môžem viac pracovať.
Keď teraz toľko cestujete, nezatúžili ste žiť niekde inde?
Na prvý pohľad sa mi to všelikde zdá lepšie. Pár rokov som žila v Berlíne a vždy, keď ho navštívim, povzdychnem si – prečo tu nemôžem žiť natrvalo? Páčilo by sa mi to, hlavne počas tej temnej časti roka by som si vedela predstaviť príjemnejšie miesto. No zároveň si uvedomujem, že by to pre mňa ako spisovateľku nebolo dobré. Momentálne pracujem na novej knihe, ktorej hlavná postava má jedenásť rokov. Potrebujem svoje domáce prostredie, jazyk a blízkych ľudí, aby som mala z čoho vychádzať.
Salla Simukka (33)
21 rokov mala, keď jej vyšla prvá kniha o romantickom vzťahu dvoch dievčat (Keď anjeli odvracajú pohľad).
3 na Slovensku jej vyšiel román Červená ako krv ako prvá časť trilógie, ktorá sa bude postupne vydávať.
2013 získala významnú cenu za najlepšiu fínsku mládežnícku knihu.