Žiadne prekvapenie sa v pondelok večer v londýnskej Tate Britain nekonalo. Tridsiaty ročník prestížneho britského ocenenia pre umelcov získal favorit – Duncan Campbell, najstarší zo štvorice finalistov.
Na výstave finalistov sa Campbell predstavil takmer hodinovým videom s názvom It for Others. Prvýkrát ho uviedol vlani na benátskom bienále. Nesie v sebe niekoľko inšpiračných zdrojov – jedným z nich je aj film Alaina Resnaisa a Chrisa Markera Statues z roku 1953 Statues Also Die, ktorý hovorí o koloniálnej komercializácii afrického umenia.
Spolu pozostáva táto filmová esej, ako ju Campbell nazýva, zo štyroch epizód – figurujú v nej tanečníci v choreografii Michaela Clarka ilustrujúci Marxove myšlienky z diela Kapitál aj archívne zábery z kroniky IRA, dnes zneužívané v úplne inom – komerčnom, politickom či emocionálnom kontexte. Jednotlivými súčasťami tak Campbell divákov vyzýva na spochybňovanie toho, čo sa nám na prvý pohľad môže javiť ako skutočné a pravdivé.
Oplatí sa vidieť viackrát
Rodáka z Dublinu, ktorý dlhodobo pôsobí v škótskom Glasgowe, tipovala na víťaza väčšina domácich kritikov. Rozhodovanie poroty vraj tiež bolo veľmi jasné a rýchle. „Toto dielo videla porota niekoľkokrát na rozličných miestach a zhodla sa, že opätovným videním ešte získava na význame,“ povedala pre denník Guardian Penelope Curtis, šéfka Tate Britian, ktorá tento rok porote predsedala. Na Campbellovom diele vyzdvihli najmä schopnosť „hovoriť o formovaní hodnoty a zmyslu umenia veľmi aktuálnym a presvedčivým spôsobom“.
Duncan Campbell získal finančnú odmenu vo výške 25-tisíc libier, ďalší finalisti Ciara Phillips, Tris Vonna-Michell a James Richards si odniesli po päťtisíc. Ich spoločná výstava sa dá vidieť v Tate Britain až do 4. januára.
Kto vydrží až do konca?
Turner Prize sa udeľuje od roku 1984, medzi jej víťazmi sú Tony Cragg, Anish Kapoor, Damien Hirst či Elizabeth Price. S jubilejným ročníkom prišla aj vlna kritiky na margo finálovej štvorice. Publicista Digby Warde-Aldam ju v magazíne The Spectator označil za „najhorší shortlist v histórii ocenenia“.
Napokon, ani „jasného“ víťaza kritika neobišla. „Tvorba Duncana Campbella je najviac konzistentná a zaujímavá spomedzi finalistov. Niet divu, že vyhral. Napriek tomu je jeho film príliš dlhý, príliš komplikovaný a jeho didaktický tón veľmi ľahko odplaší divákov,“ píše Jonathan Jones pre Guardian a Campbellov film prirovnáva viac k powerpointovej akademickej prezentácii než k umeniu.
Mal vraj problém udržať pozornosť už na benátskom bienále a ani lavičky v Tate podľa neho nepridávajú na dôvode, pre ktorý sa divákovi chce vydržať a pozrieť si film od začiatku až do konca.
