Kým sa v kinách rozbieha nový slovenský film Rukojemník, na pultoch už leží rovnomenná kniha. Napísal ju spoluautor scenára Peter Pišťanek. Prvý raz od čias napísania kultovej trilógie Rivers of Babylon, ktorá krátko po prevrate v roku 1989 výstižne a úderne zachytila obraz moci v demokratickej spoločnosti, sa opäť odhodlal na román.
S režisérom Jurajom Nvotom spolupracujete už dlhšie. Pôsobíte ako celkom odlišné typy. Čo vás spája?
Myslím, že nie sme ani takí odlišní, hoci neviem povedať ani to, v čom sme si podobní. Možno nás spája podobný spôsob humoru, takého náhodného, ktorý vyplynie zo života, z reálnych situácií. Prišiel som s ním do kontaktu vlastne iba na pľaci, hlavne ako protagonista. Hrám vo filme mäsiara. Nalepili mi aj fúzy. Fúzy sa mi nepáčia, a tak by som si ani za nič nenechal narásť vlastné, ale teraz som to trpko oľutoval, lebo tie umelé príšerne svrbeli a šteklili. Neustále som sa škrabal, bol som celý červený a pán maskér Juraj Steiner mi to stále musel dorábať. Ku koncu som stratil nervy a nechal som sa zarásť. V deň nakrúcania som sa oholil, nechal som si fúziky a na pľac som prišiel s rukou na tvári, lebo som sa príšerne hanbil. Nemám nič proti fúzatým, ale neviem sa s týmto huncútstvom stotožniť.
Od čias Rivers of Babylon ste román nenapísali. Ako to, že dozrel čas?
Mal som vzhľadom na vydavateľa pocit povinnosti, že to musím napísať. Asi chcete, aby som odpovedal niečo v zmysle, že je v tom nejaké nutkanie, môj autorský exhibicionizmus. Ale ten sa zo mňa dáko vytratil. Kedysi to bolo iné dobrodružstvo písať knihy, bola to taká sebareflexia vyvrátená smerom von, to bol ten hybný moment. Momentálne nemám takéto motívy.
Kde sa podeli?
