TEXT: PETER BILÝ
Rudolf Dilong
Z ato si k nám přisedl jeden mladý slovenský kněz a básník. Byl to kněz řádový, byl františkán. A básník to byl surrealistický. Jak to dal všechno dohromady, nevím. Na sjezd přijel na motocyklu. Byl tak samozřejmý, že to překvapovalo. Ale zapadl dobře… K ránu vstal od stolu a před vchodem si zapálil cigaretu, vyhrnul si sutanu a skočil na motorku. Jel do nedalekého kostela sloužit mši. Byl jsem na jeho pozvání i v kostele. Se vší františkánskou pokorou klečel u oltáře a ústy, která ještě před chvílí zpívala milostné písničky slovenské, vzýval Hospodina a mši ve vší vážnosti odsloužil.“
Tak spomína vo svojich memoároch na jeden z najzaujímavejších zjavov slovenskej poézie medzivojnového obdobia český laureát Nobelovej ceny za literatúru Jaroslav Seifert.
A skutočne, kláštorný bohém dokázal očariť svojou nespútanou a charizmatickou povahou nielen generačných spolupútnikov.
Neporiadny kňaz, výborný autor
Pohľadný básnik s uhrančivým pohľadom a výrazne čiernymi očami na fotografiách pripomína viac filmové hviezdy štyridsiatych rokov ako scholastického rehoľníka. Navyše, jeho osud by mohol byť skôr námetom na hollywoodsky film ako na poučné čítania do katolíckych kalendárov.
Dilongovo detstvo v ničom nevybočovalo zo štandardných príbehov detí z chudobných oravských rodín. Chlapec v ranom veku prišiel o matku, otec sa druhýkrát oženil a macocha (básnikom neskôr vykresľovaná negatívne akoby z rozprávok) nemala prehnané pochopenie pre vnímavé a precitlivené dieťa.
Nadaný chlapec preto vstupuje do kláštora, čím sa mu otvára možnosť štúdia a zároveň zbavuje domácnosť konfliktov a napätia medzi náhradnou matkou a adoptívnym synom.
Keď sa z chlapca stane mladý františkánsky kňaz, nielen sa modlí, káže a spovedá, ale píše aj remeselne zvládnuté, no umelecky nevýrazné selankovité básne, ktoré uverejňuje v náboženských a literárnych časopisoch.
Čoskoro sa dokonca dočká knižného debutu. Zlom však prichádza pred básnikovou tridsiatkou, keď sa bližšie zoznamuje s českým poetizmom a francúzskym surrealizmom a vo svojom písaní sa postupne necháva ovplyvniť avantgardnými postupmi.
Jeho nové zbierky rýchlo naberajú na kvalite, Hviezdy a smútok (1934), no najmä Helena nosí ľaliu (1935) a Mladý svadobník (1936) okamžite zaujmú čitateľskú a kritickú obec. Z Dilonga sa v literárnom živote stáva pojem.
V prostredí umeleckej bohémy sa cíti ako ryba vo vode. Svet kaviarní, vínnych viech a literárnych redakcií mu je prirodzenejším prostredím ako studené väzenské múry františkánskych kláštorov. Ako umelec je na vrchole svojej tvorivosti, píše poéziu, publicistiku, drámy, je jedným z organizátorov literárneho života, zakladá literárne časopisy a vyvoláva polemiky.
Ako kňaz, ktorý odmieta kláštornú disciplínu a otvorene sa vyjadruje o citlivých témach, akou bol napríklad celibát, sa stáva tŕňom v oku cirkevnej vrchnosti. V čase, keď si z peňazí, ktoré dostal za literárne ocenenie, kúpil motocykel, je už vo vážnom vzťahu so svojou životnou láskou Valériou.
Milenci, dieťa a fašisti
Čoskoro sa o tom dozvedá aj verejnosť, a tak Rudolfa Dilonga preložia z jeho vtedajšieho pôsobiska v Malackách.
No motorka skracuje vzdialenosť medzi zaľúbencami a v období, keď na Slovensku už vládne klérofašistický režim, čakajú spolu milenci dieťa.