Zomrel režisér Pacha Martin Ťapák

Martin Ťapák bol hercom v Slovenskom národnom divadle, choreografom v SĽUK-u či režisérom v Slovenskom filme Bratislava. Do slovenskej kinematografie vstúpil Martin Ťapák v čase, keď sa veľa pracovalo s ľudovými motívmi. On dokázal, že ich netreba vždy brať vážne.

Možno, že Jánošík nebol celkom úspešný vo svojej misii. Možno, že zahynul oveľa skôr, ako ju stihol naplniť. Rozhodne sa mu však podarilo zorganizovať húf nasledovateľov, ktorí sa jeho heslom riadili – alebo o ňom aspoň tvorili legendy, písali knihy a nakrúcali filmy.

Režisér Martin Ťapák patril medzi nich. Najprv na to išiel klasicky, keď hral Uhorčíka vo filme Jánošík, ktorý v roku 1962 režíroval Paľo Bielik. Potom, o pár rokov neskôr, nabral odvahu a skúsil to aj s paródiu. Nakrútil komédiu Pacho, hybský zbojník a celú ju postavil na hyperbolizácii a zosmiešňovaní zbojníckych tém a motívov.

Martin Ťapák zomrel v nedeľu vo veku osemdesiatosem rokov. Už niekoľko rokov filmy nenakrúcal, ale jeho diela sa na televízne obrazovky neustále vracali. Predovšetkým Pacho, pretože bol najpopulárnejší z nich.

Úspech nebol vopred zrejmý

S Pachom prišiel na scénu originálny zbojník, ktorý síce nebol ani vysoký, ani tak atleticky stavaný ako „skutočný“ Jánošík, ale tiež sa vedel nahnevať, keď videl okolo seba feudálny útlak, a čo nedokázal vybaviť silou, zabezpečil rozumom. Jediným rizikom bolo, že jeho koncentráciu vyrušila frnďžalica alebo nejaká žena, ktorú túžil zaujať.

V Ťapákovej mysli taká postava vznikla, už keď nakrúcal s Bielikom a pozoroval kolegov v štábe. „Videl som tam Joža Kronera v kostýme medzi ľuďmi. Vravel som si: Kurnik, toto by tiež mohol byť dajaký Jánošík. Ľudia ho mali nesmierne radi,“ hovoril pred siedmimi rokmi, keď film vyšiel na DVD.

Ida Rapaičová, ktorá počas nakrúcania v roku 1974 čakala dcéru Zuzanu, dostala úlohu manželky grófa Erdödyho a nepredpokladala, že z Pacha raz bude taký hit. „Až dodatočne som bola pyšná, že si ma Martin Ťapák vybral,“ hovorí. „Pacho vopred nesľuboval až taký úspech. Nemala som žiadnu predstavu, do čoho idem.“

Pomohli Lasica a Satinský

Za svoju najpamätnejšiu scénu považuje hladenie kukurice, aj keď trvala len tri sekundy. Bála sa jej, myslela si, že bude vulgárna a režisér ju musel prehovárať. „Vravel, že v mojom podaní to bude určite kultivované a ak nie, tak ju do filmu nedá,“ hovorí. „A naozaj, výsledok má od vulgarizmu ďaleko, hoci podtext bol pikantný.“

Rapaičová vystihla jeden z najsilnejších bodov Ťapákovej komédie. Pacho sa na ktoromkoľvek mieste mohol zvrtnúť na lacnú ľudovú zábavu, nikdy sa to však nestalo. Veľký podiel na tom mali Milan Lasica a Július Satinský, ktorí mali za úlohu napísať dialógy. V tom čase oficiálne tvoriť nemohli, ale kamaráti im takto pomáhali. Aj Martin Ťapák – hoci ich nemohol dať do záverečných titulkov.

Medzi ľudovými režisérmi

Martin Ťapák študoval na Vysokej škole múzických umení choreografiu, venoval sa tancu. K filmovému umeniu sa ako asistent Paľa Bielika dostal v čase, keď slovenská kinematografia vychádzala z ľudových legiend a folklórnych motívov. V tom čase bolo málo mestských režisérov (akým bol napríklad Dušan Hanák) a veľa inšpirácie poskytovala literatúra.

Bolo asi logické, že Ťapák ako režisér siahol po knihe Živý bič od Mila Urbana alebo že sa nebál lyrizovanej prózy Františka Švantnera Nevesta hôľ, hoci neposkytovala veľa konkrétnych, epických momentov, ktorých by sa dalo chytiť. V tejto vlne stihol nakrútiť aj zopár rozprávok, napríklad Plavčík a Vratko alebo Popolvár, najväčší na svete.

Dnes sa ľudové motívy z nášho filmu pomaly vytrácajú, autori si vyberajú existenciálne a univerzálnejšie témy. Istú náklonnosť k ľudovosti však po Ťapákovi zdedil syn Marek. Pred tromi rokmi prišiel do kín s hudobným filmom Tanec medzi črepinami.

Prečítajte si tiež:

Martin Ťapák: Jožo Kroner bol skvelý človek, fantastický a milovaný herec