Hrať obnažený pred veľkým publikom, to chce nielen odvahu vyzliecť sa, ale aj istotu, že to nie je zbytočné. Herca MILANA ONDRÍKA o zmysle nahoty presvedčila jeho úloha v inscenácii Nevesta hôľ na našej prvej scéne. V minulých týždňoch je slovenská klasika asi najsledovanejším divadelným titulom. Košeľu si nevyzlečiem – povedal rázne, keď sme ho fotografovali k rozhovoru. Je to niečo celkom iné ako obnažiť sa pre divadelnú hru.
Čo je na Neveste hôľ podľa vás príťažlivé?
Kombinuje mnoho negatívnych aj pozitívnych tém. Autor predlohy František Švantner patrí medzi najlepších slovenských autorov. Napísal živelný, emocionálny, vášnivý príbeh lásky, počnúc nevinnou témou detstva až po boj s diabolským pokušením. Myslím, že v podobe, v akej toto dielo ponúkame na javisku, sa snažíme prekročiť hranice európskeho divadla. Hádam nebude hlúposť, keď poviem, že sa trochu dotýkame toho, čo robí divadlo absolútnym. A nehovorím to preto, že by som sa ako účinkujúci chcel chváliť. Ten proces skúšania bol naozaj veľmi intenzívny. Nás, hercov, ale aj scénografa, dramaturga či režiséra nadmieru zasahoval, odchádzali sme s témou domov, ťažko sme sa jej mimo divadla zbavovali. Ešte stále sme plní dojmov, ako keby sme sa z toho nevedeli vyliečiť. Stále sa prebúdzam zo sna, ktorý sa volal Nevesta hôľ.
Nie prvý raz ste sa ocitli v úlohe akejsi čiernej pokušiteľskej duše. Je vám blízka táto poloha?
Aj ja som už rozmýšľal, prečo ma režiséri radi takto obsadzujú. Vyhodnotil som si to tak, že je veľmi dobré, keď úloha ide proti môjmu charakteru. Možno, keďže som tmavý typ, tak sa mi diabolské, negatívne úlohy ponúkajú, no v skutočnosti som anjelsky dobrý človek (smiech). Aj postavu Neznámeho v Neveste hôľ som preto vytváral v pokojnej, nevýbušnej polohe. Cítim, že niektoré veci takto omnoho viac fungujú, že oveľa lepšie vynikne, ako nás zlo priťahuje. Preto ľudia vedia tak ľahko zhrešiť.
Tigre v meste (2012) Foto: Ctibor Bachratý
Švantnerova lyrizovaná próza je plná erotizmu, s tým si muselo poradiť aj divadlo. Ako ste dospeli k tomu, že budete musieť odhaliť nielen dušu, ale aj telo?
To, že je telo nahé, len vychádza z konkrétnej situácie, ktorá má podporiť slobodu autorskej myšlienky, bezprostrednosť. Duša je na prvom mieste, telo je až druhoradé.
Na javisku ste vystupovali nahý. Kedy je podľa vás nahota v umení na správnom mieste?
Keď to má divadelnej situácii pomôcť a povedať o nej niečo viac, tak si myslím, že je dôležitá. Lebo darmo budeme hovoriť, akí sme slobodní, rebelskí a obnažení pred svetom, keď pre to nakoniec neurobíme to charakteristické.
Mohli ste sa na to nejako pripraviť?
Od začiatku sme vedeli, že budeme smerovať k nahote a intenzívnym skúšaním sme k tomu aj dospeli. Reálna nahota však nastúpila až v generálkovom týždni, kde sa ukázalo, čo to na javisku bude znamenať, už aj so všetkými pripravenými svetlami. Režisér Roman Polák nás ubezpečoval, že to v žiadnom prípade nebude vyzerať vulgárne alebo odpudzujúco. Veľa sa pracovalo so svetlom, ktoré nahotu na scéne esteticky dotvára. Cieľom bolo, aby bola na hrane, aby sme sa úplne neskrývali, ale aby to ani nevyzeralo, že sa pretŕčame len preto, že sa nám to v Adamovom rúchu páči.
