Mal energiu aj talent na to, aby nadviazal na francúzsku Novú vlnu. S Milošom Formanom spoluvytváral československý filmový zázrak a bolo logické, že si ho všimli aj vo svete.
Keď si mladý Miloš Forman kúpil za prvé ušetrené peniaze východonemeckú kameru, ktosi mu poradil, aby zašiel do Barrandova, vypýtal si Miroslava Ondříčka a poprosil ho, aby ho s ňou naučil robiť. V knihe Co já vím? Forman potom spomínal na to, ako to vyzeralo, keď spolu vyšli do ulíc.
Ondříček kameru nechcel pustiť z ruky, stále iba hovoril hneď, hneď, všade videl príležitosť nakrútiť krásny záber. Forman toto „kučeravé ľudské dynamo“ nemohol nijako ovládať. „Ako učiteľ Ondříček totálne prepadol,“ píše. „Zato som však objavil svojho doživotného kameramana.
V sobotu večer Miroslav Ondříček zomrel, mal osemdesiat rokov. Po ťažkej januárovej operácii srdca bol v posledných týždňoch v umelom spánku.
Majstri tragikomédie
Dynamo, ktoré v sebe Ondříček mal, nijako nezabraňovalo tomu, aby sa pozorne díval a videl aj to, čo sa dovtedy v kinematografii príliš neukazovalo. „S Formanom nadviazali na francúzsku Novú vlnu, opustili ateliéry, vyšli do ulíc, pracovali s nehercami a ručnou kamerou, profesionálny spôsob svietenie nahradili novým štýlom primárnej svetelnej reality. Aj keď obraz farebne štylizovali, na diváka pôsobil veľmi autenticky,“ hovorí kameraman a profesor VŠMU Ján Ďuriš. „To, akým spôsobom nakrútili Konkurz,“ bolo vtedy nóvum.“
V máji 1968 vybrali ich film Hoří, má panenko na festival v Cannes. Veľká projekcia sa však nekonala, Francúzskom otriaslo revolučné hnutie, festival sa zrušil, Forman len nechápavo krútil hlavou nad tým, ako západniari vyvesujú červenú zástavu.
Sám o pár mesiacov neskôr emigroval do Spojených štátov. Plnil si svoj veľký sen – nakrúcať americké filmy – a Miroslava Ondříčka stiahol so sebou. Ich prvým spoločným filmom bol Taking Off z roku 1971. Hoci to bol príbeh o dospievajúcich Američanoch, ktorí utekali z domu, použili pri ňom fór, s ktorým zažiarili už pri Konkurze. Akurát ho trochu vo väčšom rozvinuli.
Tak ako doma, aj v Amerike Ondříček vždy citlivo reagoval na Formanovu večnú iróniu a nech sa pustili do čohokoľvek, väčšinou im z toho vyšla ukážková tragikomédia.
Kariéra s De Nirom
„Vždy svojim študentom hovorím, že je šťastím, keď si nájdu blízkeho režiséra,“ hovorí Ján Ďuriš. „Tvorivé dvo〜jice sú v kinematografii celkom bežné, Ingmar Bergman nakrúcal so Svenom Nykvistom, Štefan Uher so Stanislavom Szomolányim, Juraj Jakubisko so mnou. Nevýhodou stáleho spojenia je, že už nič prekvapivé nemusí priniesť. Inak je však také umelecké aj ľudské porozumenie vzácne, isté veci si už vtedy ani netreba vysvetľovať.“
Ondříček chýbal pri triumfe Preletu nad kukučím hniezdom, vtedy ho Forman do tímu nepresadil. Pri väčšine ostatných však bol a za prácu na Amadeovi a Ragtime bol nominovaný na Oscara.
Jeho zahraničná kariéra pritom presahovala spoluprácu s Formanom. Anglický režisér Lindsey Anderson si ho vyhliadol v 60. rokoch a chcel, aby s ním nakrútil legendárnu drámu Keby... zo školského prostredia s Malcolmom McDowellom v hlavnej úlohe. A tesne po revolúcii mal pred kamerou Roberta De Nira a Robina Williamsa, keď Penny Marshall nakrúcala Čas prebúdzania.
„Možno, že v tom bol aj istý kus šťastia, že Ondříček sa presadil vo svete, bez talentu by sa mu to však nepodarilo,“ hovorí Ján Ďuriš. „Ako jediný z nás sa stal členom Americkej asociácie kameramanov, čo je veľmi ťažké a vzácne. Svetovú kinematografiu nesmierne obohatil, to je neodškriepiteľné.“
Učiteľ, vzor alebo otec
Českí kolegovia o Miroslavovi Ondříčkovi hovorili, že je príliš skromný na to, aký je slávny. A hoci založil filmovú akadémiu v Písku, sám tvrdil, že sa nechce tváriť na učiteľa. Veď sa možno ešte pamätal na ten deň, keď utekal pred mladým Formanom a nedovolil mu, aby si aspoň na chvíľu vzal do ruky svoju vlastnú kameru.
„Nie som príliš zástancom odovzdávania skúseností,“ hovoril Ondříček pre Mladú frontu Dnes. „Skôr si myslím, že otcovia sa majú správať tak, aby boli vzorom.“
