Do ich hlavy sa nikdy nedostanem, rezignovane si povedal Jaro Vojtek a o autistoch pozorovacou metódou nakrútil film Tak ďaleko, tak blízko. Odmenou mu bolo objatie.
Režisér Jaro Vojtek nevedel splniť zadanie. Z autistického centra Andreas mu zavolali, aby nakrútil dvadsaťminútový film – na edukačné účely. Už s ním meškal tri roky, a stále iba bezvýsledne chodil okolo ťažkej témy.
„Keď už ma išli rozkrájať, zavolal som im a povedal, že im to nedám,“ hovorí. „Pochopil som, že dvadsaťminútový reportážny film o autizme sa nakrútiť nedá. Už len preto, že sa neviem dostať do ich hlavy a bez toho by to nemalo žiadny zmysel. Jediné riešenie som videl v tom, že ich budem sledovať a bez akejkoľvek režisérskej manipulácie zaznamenávať, aké majú vzťahy, čo cez deň robia a o čom sa rozprávajú.“
A keď mal pocit, že na druhej strane linky správu predýchali, podal žiadosť na audiovizuálny fond a začal pracovať na celovečernom filme. Dnes už je úloha splnená, dokument Tak ďaleko, tak blízko bude od štvrtka v našich kinách.
Dôveryhodný votrelec
Rodiny, v ktorých autistické deti vyrastali, mali viacero dôvodov, aby Jara Vojteka aj s jeho kamerou vyhodili. Všetko nové, všetko cudzie môže ľahko narušiť ich ťažko získaný pokoj, pravidelný rytmus, bezpečné rituály alebo krehkú istotu vo svete nekonečných impulzov.
