Popri relácii Nikto nie je dokonalý čoskoro budú moderovať program Československo má talent. MARCEL FORGÁČ túži po vlastnej talkshow, ale až po päťdesiatke, keď bude mať svoje odžité.
Kedy ste sa rozhodli, že sa budete živiť zabávaním ľudí?
Najprv to vyzeralo, že budem novinár, chvíľu som uvažoval aj o divadle. Moji kolegovia z brandže nemali radi matematiku a, naopak, mali radi slovenčinu a prácu s jazykom. Chodil som na Puškinove pamätníky a
Hviezdoslavov Kubín. Koncipoval som program na stužkovú ako líder gangu, robil som amatérske divadlo už na škole, od základnej po vysokú. Profil osobnosti sa dostane na povrch, ako olej na vode.
Pre človeka, ktorého napĺňa stáť pred masami alebo niekedy len pred desiatkami ľudí a komunikovať s nimi, to tak akosi prirodzene vyplynie.
Pri moderovaní silvestrovského hudobnozábavného programu RTVS Legendy popu S Adym Hajdu, Evou Urbaníkovou a Mariánom Čekovským. FOTO: RTVS
Vyzerá to, akoby vaše moderovanie ani nebola práca, ale zábava.
Je taká anglická fráza – Make it Look Easy. Keď sa pozeráte na Jaromíra Jágra alebo na Mariána Hossu, Karla Gotta alebo na Franka Sinatru, zdá sa vám, že to, čo robia, je neuveriteľne jednoduché. Tiež to vyzerá tak, že sa pri práci vlastne zabávajú a že ich to nestojí ani sily a je to veľmi jednoduché. A to je práve dobré.
Nestresuje vás to? Je iné, keď zabávate rodinu alebo kamarátov, a iné, keď musíte zabávať tisícky ľudí pod tlakom, že práve teraz to musí byť vtipné.
Nemusí. To je najnepríjemnejší tlak, ktorý nemám rád. Ak idem robiť nejakú prácu a jej zadávateľ mi oznámi: „Chceme, aby to bolo vtipné.“ Vtipná situácia totiž buď vznikne, alebo nevznikne.
Keď je tlak na pílu a musím si pripraviť desať vtipov, to nie je model, ktorý mám rád. Mám rád, keď sa vtip objaví, ak pripláva so situáciou. Nie je to o tom, že mám celý čas pripravenú anekdotu a všetku snahu podriaďujem tomu, aby som sa k nej dopracoval.
Nemáte strach, že vám v živom vysielaní nič vtipné nenapadne? Alebo vás kolega podrží?
Jednak vás kolega podrží, na druhej strane – ranné vysielanie v rádiu nemusí byť silou-mocou vtipné. Rádio, to je dobrá nálada – v takom prenesenom význame – a hudba, ktorá sa ľuďom páči. Ak z rádia nejde ničím nepodložená veselosť, je to okej.
Trému už nemávate?
Mám trému, ale tréma je v poriadku. Niekto múdry povedal, že tréma je výrazom úcty k publiku. Takže trému stále mám, hlavne kým sa veci nerozbehnú. Kým človek nepríde na pódium a nepovie prvých pár slov, alebo kým si nenačíta, ako sa publikum tvári, ako reaguje. Ak to nie je tréma, ktorá vás paralyzuje, obmedzuje, znemožní prácu, je to v poriadku. Stále mám trému.
Marcel Forgáč je za mikrofónom už 20 rokov. FOTO: GABO KUCHTA - SME
Aj ráno, keď prídete do štúdia Fun rádia?
Ranné vysielanie je trochu iné. Tam je tréma eliminovaná v prvom rade skúsenosťou, rokmi práce, a tiež – spätná väzba nie je priama, nepozeráte sa do očí ľuďom, pre ktorých vysielate. Nesedí pred vami tých 300 000 poslucháčov.
Takže ráno v rádiu už trému nemáte?
Ráno už nie. Tam je to skôr podobný pocit ako v divadle. Ste súčasťou kolektívu. Keď sa začína, kolieska sa pomaličky otáčajú, nie je to o tom, že hneď na začiatku musí byť obrovský výbuch čohosi.
Ťažšie je to pred kamerou a naživo?
Áno, ale aj kamera je otázkou cviku. Človek ju časom začne vnímať ako stroj. Nie ako médium, z ktorého ho vidí aj mama, aj teta v Krtíši, aj chlapi z Kysúc.
Kedy ste mali najväčší strach, že to nedopadne dobre?
Niekedy sú inštinkty, ktoré človeku hovoria, že to bude ťažké, ale cez to sa treba prehrýzť. Spomínam si na svoje úplne prvé pódiové moderovanie, išlo o malý festival v Prešove. Prvý raz som stál na pódiu, mal som ľudí zabávaťa posúvať program ďalej. Pamätám sa, ako sa mi triasla ruka s papierom, na ktorom som mal informácie. Chvíľami to vyzeralo, že sa ovievam.
V relácii Nikto nie je dokonalý nahradili Junior a Marcel dvojicu Elenu Vacvalová a Oliver Andrásy. FOTO: RTVS
Ako ste sa dali dokopy s Juniorom, teda s Milanom Zimnýkovalom?
Poznáme sa už od konca deväťdesiatych rokov. Ešte ako študent som vysielal v lokálnom rádiu Flash, kde sa vtedy koncentrovalo pomerne veľa talentu. Vyšli odtiaľ ľudia ako moderátor Mišo Hudák alebo Martin Fenčák, ktorý je teraz programovým riaditeľom rádia Expres. Tiež Ľuboš Sarnovský, ktorý je v Joj a aj úspešná slovenská autorka Zuzka Kostelníková. V tom rádiu sme sa s Juniorom spoznali, ale on práve prichádzal, keď som ja odchádzal, bol som draftovaný Fun rádiom.
Vo Fun rádiu sme sa stretli, ale len na chvíľu, lebo ja som ešte absolvoval veľmi príjemnú anabázu – mám na mysli veľmi príjemné, bezmála štvorročné obdobie v Slovenskom rozhlase. A potom sme sa definitívne stretli vo Fun rádiu. Dôležité je, že ako moderátori sme sa spolu ocitli na známom letnom festivale na Duchonke a zrazu sme zistili, že chémia medzi nami funguje. Rád to prirovnávam k hokeju – keď si krídlo s centrom dobre rozumie, je radosť pozerať sa.