VERONIKA ŠIKULOVÁ je vo finále literárnej ceny Anasoft litera už po tretí raz. V knihe Medzerový plod píše o odchádzaní svojej mamy, na ktorú bola veľmi naviazaná. Ako sama hovorí, hrdinka knihy nie je ona, ale veľmi sa jej podobá. Ľudia zo spisovateľkinho okolia spoznajú možno v postavách jej najbližších - muža Mareka, syna Vinca, dcéru Barborku, sestru Agátu a Janka, ktorý jej chodil pomáhať so záhradou. Pre autorku je však podstatné iba jedno: či napísala dobrý text. Zdá sa, že áno.
Mamu ste pochovali minulé leto. Myslíte na ňu často?
Vlastne stále. Stále si tie posledné mesiace úmorne rozkladám na hodiny. Človek má tendenciu hľadať chybu, kde sa to zlomilo, kde sa začalo mamino odchádzanie. Myslela som si, že ona je taká silná, že to „dá“, že vyhrá nad chorobou. Napokon onkologické ochorenie už pominulo, odišla na celkovú vyčerpanosť, nezniesla chemoterapiu, rádioterapiu a skrátka všetky tie terapie. Jej organizmus bol na ne slabý.
Stala sa nejaká chyba?
Nemyslím si, že chybu urobili lekári. Len ja som bola presvedčená, že moja mama tu bude navždy. Všetky deti, aj dospelé deti, sú presvedčené, že maminka nikdy nezomrie, že všetci tu stále budeme. Vždy som akosi podvedome odmietala ten najhorší variant. Samozrejme, že keď má niekto vážnu chorobu, tak vám to napadne. Aj si hovoríte, že by ste mali s niečím takým rátať. Ale čo to je rátať? Vy rátate so smrťou? Nikto s ňou neráta.
Hovorí sa, že spúšťačom vážneho fyzického ochorenia môže byť psychická príčina, trápenie. Nad tým ste sa nezamýšľali?
Napadli mi všelijaké veci, ale nezaoberala som sa nimi. Ona sama chcela celý čas nás dve so sestrou držať, ako keby nám dávala falošnú nádej, že - ja to vyhrám, vyliečim sa. Ale potom už nemala silu hrať divadlo ani pred nami.
Choroba vás ešte viac zblížila?
Určite. Aj so sestrou, aj s mamou. V niektorých chvíľach to bolo ako športový zápas. Išla som na neplatené voľno, sestra si zobrala dovolenku a tak sme to plátali. Veľmi veľa času sme boli spolu. Sestrinu dcéru vyhodili z medicíny, možno trochu aj pre maminu chorobu. A tak sme všetky tri boli doma ako zohraný tím. Striedali sme sa pri mame. Zažili sme pri tom aj veľa komických chvíľ, aj pekných. Boli sme spolu tak úplne, na doraz.
Kniha Medzerový plod, ktorú vydalo vydavateľstvo Slovart, sa umiestnila vo finálnej desiatke Anasoft Litera. FOTO: SLOVART
Vaša posledná kniha je o mame, píšete o jej ochorení. Zamýšľali ste to tak od začiatku?
Nie. Ohlásila som vo vydavateľstve knižku - neviem, či to vlastne môžem povedať, ale - potrebovala som peniaze. Chodíte na onkológiu každý deň a mama si prestala uvedomovať, že už nemáme peniaze, že už nemáme ani na benzín. Tak som si vypýtala na knižku zálohu. Mala som čosi rozpísané - ja si tak stále niečo píšem, ani nie s tým, že to bude knižka. Mala som spísaných veľa veselých príhod, tak som si povedala - spravím veselú knihu poviedok.
A keď mama zomrela, ozvali sa mi z vydavateľstva a chceli knihu. Bola som v tom čase doma, vypísaná od psychiatra, doma prázdno. Bolo mi tak smutno, že sa mi zdalo namáhavé prejsť z izby do kúpeľne a vypraviť malú do školy. Sadla som si do kresla a začala som sa prehrabávať v napísaných textoch.