Na väčšine fotiek máte oblečený oblek a teraz tiež. Vždy ho nosíte?
„To sa ma často novinári pýtajú. Nenosím ho iba ako súčasť koncertu, ale aj každodenne. Obliekam sa tak asi posledných sedem rokov. Ľudí na koncerte to prekvapuje, lebo nie sú zvyknutí, že by niekto tvoril elektronickú hudbu v obleku. Taktiež sa nepovažujem za klasicky elektronického umelca, to je iba svet, do ktorého ma zaraďujú. V East India Youth však miešam niekoľko žánrov.“
Poslucháč nikdy nevie, ako bude znieť nasledujúca pesnička na vašom albume.
„Presne – sú totiž takí, ktorí sa v hudbe neradi prekvapujú a potom takí, ktorých to poteší. Patrím k tej druhej skupine a je logické, že potom takú hudbu chcem tvoriť. Rád sa hrám s poslucháčom.“
Keďže hudba je komunikácia, tak je to potom trochu komunikačná hra.
„Hudba je jednou z najstarších druhov komunikácie – funguje pomocou rytmu a melódie. Počas vystupovania je pre mňa zaujímavé hrať sa s publikom, trochu ho manipulovať. Považujem za prirodzené, že človek chce, aby jeho tvorbu mali ľudia radi, na koncertoch však zväčša nerozprávam, hudba plynie v jednom toku. Na začiatku sa iba pozdravím a na konci sa rozlúčim. Ľudia ani vlastne nevedia, kedy majú tlieskať. Iba malá časť môjho vystúpenia sa sústredí na tanečnú hudbu, takže ani nevedia, či majú tancovať. Som rád, keď ich môžem trochu zneistieť.“
FOTO SME - JOZEF JAKUBČO
Je jednoduchšie pre vás pracovať ako sólový umelec?
„Bol som predtým aj v kapelách, ale keď sa rozpadla moja posledná, tak som sa rozhodol sústrediť na sólovú kariéru. Dáva mi to najviac slobody pracovať osamote.“
Keď je človek v kapele, tak môže s ostatnými prežívať nervozitu, keď sa niečo nepodarí a, naopak, radosť, keď sa niečo podarí.
„Všetko je na mojej hlave. Robím chyby pri vystupovaní a myslím si, že aj včera v Berlíne som niečo pokazil. Najčastejšie sa však kazí technika a špecificky počítač. Vtedy sa poslucháči nehnevajú, lebo vedia, že na to nemám dosah. Ako elektronický umelec som sa musel rozhodnúť, aké množstvo hudby počas živého hrania vznikne vopred a aké množstvo som schopný vytvoriť na pódiu. Rozhodol som sa spievať a hrať na basgitare.
Mnohí vás prirovnávajú k Brianovi Enovi. Ste s tým stotožnený?
„Niektorí to preháňajú – zdá sa mi, že niekto dávno toto prirovnanie použil a potom to ostatní prebrali bez toho, aby vôbec nad tým hlbšie rozmýšľali a vytvorili si vlastné asociácie. Eno je pre mňa veľkou inšpiráciou, ale ťažko viem zhodnotiť, či moja tvorba pripomína tú jeho. On má totiž obrovskú kariéru, tvoril vo veľmi širokom hudobnom rozhraní. Viac ma ovplyvňujú jeho myšlienky a jeho spôsob tvorby – je pre mňa hrdinom. Bolo skvelé ho stretnúť a odvtedy sme zostali v kontakte – bol presne taký, ako som si ho predstavoval. Veľmi milý, vtipný, plný nápadov a kreatívnej energie.“
Ste taký ambiciózny ako on?
„Mám pred sebou asi dlhú cestu. Naučil som sa od neho veľa už len tým, že som si čítal jeho rozhovory. Chcem tak, ako on skúmať hranice kreativity.“
Redaktor portálu Quietus založil vydávaciu značku len pre vašu hudbu.
„Stretol som zrejme správnych ľudí v správny čas. Do tej značky sme neinvestovali veľa peňazí a všetky nahrávky sme predali. Lichotilo mi, že mojej hudbe tak dôverovali, aby to s ňou riskovali. Na druhej strane tým, že sú hudobnými redaktormi, tak dobre rozumeli trhu a ako začínajúcemu umelcovi mi dodali kredibilitu.“
Najzaujímavejšou vecou na vašom projekte je to, že v ňom spájate veľmi opozičné hudobné polohy: experimentálnu tanečnú a potom citlivé balady. Ako vám napadol tento koncept?
„Mám rád oba tieto žánre a silne ma ovplyvňujú. Nechcel som sa nútiť do toho, že by som si medzi nimi musel vyberať. Taktiež je pre mňa vzrušujúce hľadať harmóniu medzi nimi a verím, že je to rovnako vzrušujúce aj pre poslucháča. Môj posledný album Culture of Volume je do veľkej miery ovplyvnený prostredím v Londýne, kde žijem. Je multikulturálny a má mnoho rozličných tvárí a ľudí. Zaujíma ma tiež to, ako môžem z elektronickej hudby, ktorá pozostáva vlastne z veľmi technologických, odľudštených častí, ako jej môžem dodať citlivý element. Dnes sa vlastne vyjadrujeme primárne prostredníctvom technológie a digitálne – napríklad cez sociálne siete. Hudba a umenie to začínajú reflektovať – často uvažujem o tom, ako tento fakt preniesť do svojej tvorby.“
Sú sociálni vedci, ktorí tvrdia, že čím viac používame technológie a sociálne siete, tým hlbšie vzťahy sa snažíme si cez ne vytvárať.
„Mám tiež ten pocit. Ľudia o sebe hovoria oveľa intímnejšie informácie, častejšie opisujú svoje pocity. Napríklad môj prvý album bol dosť osobný a sám neviem, prečo som sa rozhodol otvoriť takému veľkému množstvu ľudí. Je to pre mňa záhada.“
