Slovenskou špecialitou je, že aj keď sú zlé časy, vychádzajú dobré knižky pre deti. Čítali ich starí rodičia, ich deti a teraz aj deti ich detí.
Prvá kniha môže človeka ovplyvniť na celý život až do takej miery, že predurčí aj jeho ďalšie smerovanie - cítenie, vkus, záľuby a tiež výber budúcej profesie, hovorí Pavel Matejovič, literárny historik.
„Dieťa je totiž v určitom veku oveľa vnímavejšie a detskí čitatelia sú najvďačnejší, dokážu sa so svojimi hrdinami úplne identifikovať. S vekom sa postupne táto schopnosť stráca,“ vysvetľuje.
Spisovateľ Ľubomír Feldek zasa pripomína, že aj keď sú zlé časy, vychádzajú dobré knižky pre deti. „To je taká slovenská špecialita,“ komentuje Feldek.
Na nočných stolíkoch pri detských postieľkach ležia knižky, ktoré boli obľúbené pred tridsiatimi rokmi, ale pribúdajú aj noví autori, keďže knihy pre deti a dospievajúcich sa píšu stále a nie je ich málo.
„Zákazníci nášho internetového kníhkupectva vyhľadávajú najmä overenú klasiku, ako sú Malý princ, Môj macík či Hovorníček od Daniela Heviera. Veľmi obľúbené sú aj moderné série Cililing, Winx, Disneyho Autá alebo detské knihy od populárneho nórskeho autora Jo Nesboa,“ vraví Martin Štrba z najväčšieho internetového kníhkupectva Martinus.sk.
Detské knižky sú žiadané
„Trh je dostatočne pokrytý literatúrou pre všetky vekové kategórie a tie najvýznamnejšie knihy vydavatelia stále dotláčajú. Jedinou významnejšou zmenou je to, že sa aj na Slovensku dostáva do popredia ‚Young Adults‘ literatúra, teda literatúra pre mládež,“ vraví Štrba.
„Záujem o detskú literatúru je stále veľký,“ potvrdzuje aj marketingová manažérka Panta Rhei Zuzana Andreánska. „Nevieme však posúdiť, či ide o výber rodičov a starých rodičov, alebo si knižky žiadajú samy deti.“
Zapájajú sa aj do besied so svojimi obľúbenými spisovateľmi a vystoja si rad na podpis knihy. „Trochu to vyvracia rozšírenú mienku, že deti dnes nečítajú alebo čítajú málo. Je však pravda, že počítače a tablety vedú,“ vraví PR manažérka vydavateľstva Ikar Mária Lešková.
Klasika aj nové mená
Je známe, že revolúciu v čítaní detí spôsobila aj u nás Joanne Rowlingová so svojou sériou kníh o Harrym Potterovi. Na Slovensku sa predalo 855-tisíc jej výtlačkov. No podľa Leškovej sa veľmi číta aj slovenská klasika Dobšinského rozprávky alebo Ľudmila Podjavorinská. Deti si obľúbili tiež viacerých súčasných slovenských spisovateľov, napríklad Jozefa Pavloviča, Daniela Heviera či Gabrielu Futovú.
„Ich knižky deti milujú a často si z ich tvorby vyberajú úryvky na recitačné súťaže. Zo zahraničných autorov je mimoriadne obľúbený Jeff Kinney a jeho Denník odvážneho bojka, ktorého sa predalo až viac ako 70-tisíc výtlačkov, a tiež Jo Nesbø a jeho knižky o doktorovi Proktorovi. U najmenších detí už dlhodobo boduje séria kníh Zdeňka Milera o populárnom krtkovi, predalo sa 358-tisíc kusov,“ vraví Lešková.
Čo bola vaša obľúbená knižka? Čo čítate deťom teraz?
Veronika Šikulová, spisovateľka
Mala som rada knižku o ježkovcoch Furkovi a Murkovi od Martina Hranka, Cpinovu Zlatovlásku. Ako deťom nám čítali Dobšinského, z Němcovej Zlatej a Striebornej knihy rozprávok, z Janka Gondášika a Zlatej paničky - boli tam krásne ilustrácie Viery Bombovej.
Neskôr som čítala Babičku, Julinkin prvý bál, Sirotu Podhradských, dojímavú knižku Lýdie Alexejevny Čárskej Sibirôčka, Pollyannu a rad radom všetky dievčenské romány. Páčil sa mi tiež Pištáčik od Dušana Dušeka. Najčastejšie si však z detstva spomínam na knižku Colette Vivierovej Dom drobných radostí, tú som mala veľmi rada.
S dcérou Barborkou si čítame Dobšinského, odskakujeme k modernejším rozprávkam a ona sama, druháčka, teraz číta Danku a Janku. Je vďačná za akúkoľvek rozprávku, ktorú jej prečítam a veľmi rada má knižky o zvieratkách a dinosauroch, tie si prezerá sama.
Pavel Matejovič, literárny historik
V detstve sme sa delili na čitateľov verneoviek a mayoviek. Osobne som bol čitateľom Jula Verna, aj keď som miloval Vinetoua a Old Shatterhanda, no to bolo vďaka filmovej verzii z roku 1963, kde Vinetoua stvárnil herec Pierre Brice. Keď som sa ako dieťa dozvedel, že film sa natáčal pri Plitvických jazerách v Chorvátsku, bol som dosť sklamaný. Oveľa viac ma lákali nehostinné severské pustiny, burácajúce živly a drsná príroda.
Možno aj preto sa mojou veľkou knihou stal román Jula Verna Dobrodružstvá kapitána Hatterasa, ktorej dej sa odohráva práve v takomto prostredí. Navyše jej atmosféra sa vtedy spojila s tatranskou prírodou, čítal som ju totiž ako desaťročný na liečení v Lučivnej, kde som bol v roku 1973 od augusta až do Vianoc.
Námorný kapitán Hatteras bol posadnutý túžbou objaviť severný pól. Doslova som s ním prežil celú polárnu výpravu, všetky tie nástrahy nehostinného severu, ľadové kryhy, búrlivé more, arktickú zimu a ľadové medvede. Čítanie sa mi vtedy spojilo nielen s prostredím, tatranskou prírodou, lesmi, počasím, ale aj s pocitom dlhého odlúčenia od rodičov.
Preto mi z tej knihy zostal melancholický pocit, dodnes mám napríklad rád romantických alebo impresionistických maliarov, ktorí si presne taký typ krajín ako námet radi vyberali.
