Slovo zjazd dnes znie absolútne nevábne, ale keď mali v roku 1967 zjazd spisovatelia, diali sa veci. Ludvík Vaculík, napríklad, na ňom povedal: „Občan, to bolo kedysi slávne, revolučné slovo. Označovalo človeka, nad ktorým nemohol nikto nekontrolovateľne panovať, ktorému sa dalo iba šikovne vládnuť, aby mal dojem, že si vládne skoro sám.“
Keďže jeho prejav smeroval k otvorenej dezilúzii zo stavu spoločenskej slobody, spisovateľov čakal trest. Aj Vaculík musel ustúpiť z oficiálneho verejného života a zaradiť sa k tým, ktorých sa režim snažil zúfalo zosmiešniť. Svoj vplyv si však zachoval a i po revolúcii patril k spisovateľom, ktorí výrazne formovali českú literárnu a spoločenskú elitu.
Zomrel v sobotu vo veku osemdesiatosem rokov.
Písať alebo Mať vznešené povolanie
Vy nie ste nič, počúval vraj zakaždým od agentov tajnej bezpečnosti, keď chodil na pravidelné výsluchy. V rozhovore pre Lidové noviny povedal, že práve táto mantra ho vyprovokovala, aby si konečne zadefinoval, kým a čím je. „Som spisovateľ,“ odpovedal im hrdo i výstražne, hoci sa za spisovateľa nikdy nepovažoval, pretože to slovo považoval za príliš vznešené.
No vznešenosť jeho práce vychádzala zo samej podstaty obdobia, v ktorom tvoril. Samizdatová tvorba, taká špecifická pre náš región, presahovala literárny svet a jeho význam. A to občianske gesto a miera odvahy, ktorú na ňu bolo treba, sa v našich krajinách dodnes veľmi cení.
Vaculík si svoj štýl cvičil na fejtónoch a podobných novinových žánroch, a hovoril v nich o tom, čo si noviny väčšinou netrúfli zverejniť. „Kde sa vzalo toľko surovcov v uniforme a civile, kto ich tak vychoval a riadil?“ pýtal sa napríklad po Palachovom týždni v roku 1989, keď zhromaždených ľudí polícia brutálne rozohnala. „Až dnešná dočasná vláda odíde, kam dáme toľko defektných osôb? Dnes sa na Západe i na Východe rodí myšlienka spoločného európskeho domu a prvé ľahké právne akty načrtávajú základy humánnejšieho poriadku v ňom. V takom dome potom konanie vychádzajúce zo zločineckej povahy pôjde pred súd.“
Niekto nadáva, niekto píše
Už keď v roku 1963 debutoval knihou Rušný dům, ukázalo sa, že literatúra a vlastná skúsenosť sú pre neho neoddeliteľné veci. Vtedy písal o tom, ako bol vychovávateľom v robotníckom internáte – a popritom komentoval politiku. V románe Sekyra (z roku 1966) bol ešte priamejší a kritickejší, pomenoval svoju politickú naivitu i rozčarovanie.
V textoch plynulo prechádzal od príbehovej časti k reflexnej, rozvíjal teórie o povahe človeka a o mechanizmoch jeho správania, analyzoval, aký naň majú vplyv zákony a aký morálka.
Keďže v roku 1968 napísal manifest Dvetisíc slov a potom bol aj medzi signatármi Charty 77, bolo celkom prirodzené, že založil samizdatovú edíciu Petlice a takmer celé osemdesiate roky zostavoval časopis Obsah, v ktorom presadzoval texty ani nie také protištátne a poburujúce, ale „pravdivé a dobre napísané, čím sa mali líšiť o toho, ako písali noviny“.
Po revolúcii bol jedným z autorov, ktorým v Lidových novinách patrila stála rubrika Posledné slovo. „To, na čo iní iba nadávajú, ja napíšem. A je vybavené,“ hovoril v rozhovore so svojím kolegom. Hoci býval proti stavu vecí verejných kritický, ponovembrový vývoj vraj iba naplnil to, čo si v roku 1989 myslel. „Myslím, že sme to zvládli,“ povedal.“
