Neexistuje nič také ako trvalá a nemenná podstata ruskej kultúry. Či už sa dívame na Rusko ako na barbarské a zaostalé, alebo ho naopak velebíme ako záchrancu morálky, pohybujeme sa najčastejšie v stereotypoch, tvrdí český literárny historik MARTIN C. PUTNA, ktorému nedávno vyšla kniha Obrazy z kulturních dějin ruské religiozity.
Je religiozita hlboko zakódovaná do ruskej duše?
Je to obrovské klišé. Po prvé to, že Rusko je spojené iba s pravoslávnym náboženstvom, a po druhé to, že pravoslávie sa nemení. Pravoslávie sa vyvíja rovnako ako všetky náboženstvá. Niektorí teológovia hovoria, že skôr ako o pravosláví by sa malo hovoriť o niekoľkých „pravoslaviach“, a nielen v etnickom zmysle. Máme aj niekoľko rôznych pravoslávnych mentalít, od tej, ktorej naozaj ide o vnútornú spiritualitu, až po tú, pre ktorú je to štátna ideológia. Byť dnes pravoslávnym znamená byť v mainstreame, je znamením akejsi lojality podobne, ako bola červená knižka za boľševikov.
Komunizmus bol internacionálny, je pravoslávie nacionalistické, „rusocentrické“?
Ani to tak celkom nie je, pretože sú aj ďalšie pravoslávne cirkvi a nielen na Balkáne, ale aj vo Fínsku či v Amerike. Samozrejme, pre nás je najviditeľnejšia tá podoba, ktorá je spojená s Ruskom a nacionalizmom. Existuje aj predstava, že pravoslávie je ruská národná viera a že Rusko je vyvolené byť centrom kresťanského sveta.
Tá predstava nachádza svoj odraz dokonca aj v niektorých konzervatívnych kruhoch na Slovensku.
To, ako je možné zneužívať náboženskú rétoriku, úžasne opisuje film Leviathan, v ktorom je miestny biskup najlepším kumpánom miestneho komunistického starostu a kryje jeho zločiny. Hovorí mu – ty máš moc, tak môžeš všetko, tak je to správne. Jeho záverečné kázanie o Kristovi je v skutočnosti rúhaním. V tomto zmysle je tento film vlastne hlboko náboženský, pretože ukazuje hrešiaceho náboženského predstaviteľa.
Aké iné filmy by ste ešte odporučili v rámci rýchlokurzu ruskej mentality?
Hodný odporučenia je aj dokument švajčiarskeho režiséra Mila Raua Moskovské procesy, ktorý ukazuje akúsi verejnú diskusiu medzi moskovskými výtvarníkmi a muzikantmi vrátane skupiny Pussy Riot, ktorí sa ocitli pred súdom, a medzi predstaviteľmi pravoslávneho nacionalizmu.
Bolo šialené počuť, ako tí druhí ľudia hovoria: „Ja som pravoslávny a ja viem, ako to je, čo je pravda. Prišiel som na výstavu a len čo som sa rozhliadol, mi bolo jasné, že je to proti pravosláviu a že teda ako pravoslávny musím zasiahnuť.“ Aj takto vyzerá súčasné pravoslávie.
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
Dokument Pussy Riot – punková modlitba ukazuje aj dlhovlasých mužov s krížmi na hrudi pripomínajúcich skôr motorkárov, ktorí sa štylizujú do roly bojovníkov za pravú vieru.
Často sú to ľudia, ktorí predtým boli na hranici zákona a teraz sú ich provokatérske skupinky či gangy paradoxne pod policajnou ochranou a fungujú s požehnaním štátu. Bolo by však veľkou chybou označovať ich iba za spoločenskú spodinu, pretože majú okolo seba aj intelektuálov, ktorí ich činnosti dodávajú výklad.
Sú to konvertiti pravoslávia, ktorí odrazu našli pocit, že poznajú pravdu, že môžu uniknúť z toho sveta, z jeho zložitosti a osobnej zodpovednosti. Sú presvedčení, že ich viera je tá pravá a všetky ostatné sú falošné.
V 11. storočí, v období sporu medzi západnou a východnou cirkvou, mali túto myšlienku obe časti, podobne počas reformácie si to isté mysleli tak katolíci, ako aj protestanti. Dnes by sme už mali byť ďalej, či nie?
Prezident Miloš Zeman vyjadril svoj pohŕdavý postoj k Pussy Riot celkom jednoznačne. Aj zmierlivejší komentátori si zväčša myslia, že protestovať síce mohli, ale nie v kostole.
Ony museli ísť do kostola! Ako to práve v dokumente Moskovské procesy vyjadril pravoslávny disident Gleb Jakunin, sú to síce chuligánky, ale sväté chuligánky, pretože sú situácie, v ktorých je chuligánstvo formou legitímneho politického protestu. Ony upozornili na incestuálny zväzok medzi Putinom a patriarchom.
Ide naozaj o obnovu aliancie medzi cirkvou a štátom v tej najhoršej podobe. Niežeby pravoslávna cirkev nemala skvelých ľudí, ale tí, ktorí ju reprezentujú na špičke tej hierarchie, majú z minulého režimu to najhoršie svedomie. Zdá sa, že v Rusku to nikomu neprekáža, že ide často o usvedčených agentov KGB.
Darí sa Pussy Riot udržiavať si postavenie neúplatných kritičiek režimu?
