Hudby a koncertného hluku si už vraj užil dosť a dnes túži najmä po tichu. WHISKY zo Slobodnej Európy napriek tomu deväť rokov stojí pri organizácii hudobného festivalu Vrbovské vetry a rozmýšľa o tom, čím dnes môžu lákať menšie festivaly, ak v ich programe nie sú veľké svetové mená ako na Pohode. Vo Vrbovom napríklad stavili na recesiu. A skupiny, s ktorými sú stotožnení.
Čo je nové vo Vrbovom?
„Nič, našťastie. Tam je svätý pokoj.“
A len tak, mimochodom, ešte jeden hudobný festival?
„Áno, ale ani s ním sa nič nezmenilo. Všetko ide pekne po starom a už máme deviaty ročník.“
Prečo sa vlastne volá Vrbovské vetry?
„Názov vymyslel Braňuško Jobus a je pravda, že s vetrami sme občas trošku bojovali. Bezpečnosť návštevníkov je však zaistená, vysokánske topole, ktoré tu kedysi boli, sa vyrezali a na nikoho už nemôže nič spadnúť. Vlastne ani dážď, pretože máme zastrešenú futbalovú tribúnu a keď prší, môžeme sa pod ňu skryť. Pri mnohých festivaloch sa stáva, že ľudia po búrke utečú domov. U nás je v suchu pod tribúnou alternatívny program a rôzne vtipnosti, zatiaľ čo my ratujeme pódium. Keď doprší, pokračujeme v pohode ďalej.“
Čo vedie hudobníkov k tomu, aby založili festival a starali sa tam o vystúpenia druhých?
„Keď Braňuško prestal asi pred desiatimi rokmi piť, zrazu začal byť tvorivo explozívny. Ja som mal už v tom čase pri Vrbovom mlyn, takže sme sa často stretávali a všeličo vymýšľali. Akurát nám spočiatku možno chýbala odvaha a sebavedomie, jeden rok sme si však povedali: Poďme do toho. A doteraz sme jediný festival na Slovensku, ktorý nemá žiadnych sponzorov.“
Také niečo je možné?