Pred pár rokmi zanechala novinárčinu a venuje sa len literatúre. Nedávno jej v reedícii vyšla po dvanástich rokoch kniha Dvanásť poviedok a Ján Med, obohatená o poviedku Dvojité dno. „Keď som si tú knižku po rokoch znovu prečítala, necítila som sa trápne,“ vraví JANA BEŇOVÁ, jedna z najvýraznejších súčasných slovenských prozaičiek. Tvrdí, že ľudia, ktorí vedia písať, vedia písaním aj zvádzať. Tento mesiac by mal vyjsť jej nový román HoneymOon.
Už šesť rokov nerobíte v novinách. Ste spokojnejšia?
„Keď nie som novinárka? Áno, som.“
Prečo?
„Skúsenosť v novinách bola veľmi zaujímavá, ale aj pohlcujúca. Nemala som totiž na starosti kultúru, pracovala som v prílohe Bratislava, čiže som písala o veciach, o ktorých som predtým takmer nič nevedela. Vďaka tomu som sa dostala do rôznych prostredí. No po pár rokoch som zistila, že mi to nedáva priestor na písanie kníh.
Novinárčina je robota, ktorú buď robíte úplne naplno, oddáte sa jej, a popritom ešte stihnete mať možno nejaký osobný život. Ale aby okrem toho človek ostal aj spisovateľom, to je dosť náročné.“
Bije sa literárne a novinárske písanie?
„Nemyslím si. To, čo sa bije, je reklama a písanie literatúry. Nie že by mi práca „kazila štýl“, išlo jednoducho o čas a o určitú zaangažovanosť, práca novinára je emotívne náročná. Niekedy človek potrebuje čas, aby dopísal knihu.
Dostávala som občas štipendiá a brala som si neplatené voľno, čo, samozrejme, kolegovia pociťovali nepríjemne, lebo v redakcii bolo zrazu o jedného človeka menej. Najmä v lete to bolo potom veľmi napínavé.“
Čo teraz robíte?
„Píšem recenzie o knihách a spolu s prekladmi mojich kníh, ktoré vychádzajú v zahraničí, mi to zabezpečuje minimum príjmu. A keďže som človek, ktorý sa snaží prežiť tak, že svoje výdavky okresáva na minimum, tak spolu s ďalšími aktivitami, ktoré sa zväčša týkajú písania, nejako prežívam.“
Žijete v zahraničí?
„Zatiaľ nie. Ale často „putujem“. Cestovanie človeka obnažuje. Robí ho citlivejším.“
Po dvanástich rokoch vám teraz vyšla v reedícii knižka poviedok Dvanásť poviedok a Ján Med. Tešíte sa z toho?
„Teším sa veľmi. Najmä z toho, že keď som si tú knižku po rokoch znovu prečítala, necítila som sa trápne. Bolo to také zvláštne znovustretnutie. Príjemné.“
Predtým ste publikovali poéziu, prvá vaša próza bol román Parker, ale aj tieto poviedky patria k vašim prozaickým začiatkom. Ako boli prijaté kritikou?
„Spomínam si len na recenziu, ktorá hovorila, že na poviedkach veľmi vidno novinársky štýl písania. Keď knižka vyšla, už som pracovala v SME, ale dopísala som ju predtým, než som sa zamestnala v redakcii, takže to s mojím novinárskym životom vôbec nesúviselo.“
Inšpirovali ste sa zrejme najmä vlastnými životom. Čerpáte z reality, no neopisujete ju realisticky.
„Myslím, že recenzia poukazovala na to, že v knižke je veľa vecí „odpočutých zo života“. Ako napríklad ľudia, ktorí zdvihnú mobil a ako prvé povedia: V električke. Alebo: V kine.“
Kniha Jany Beňovej Dvanásť poviedok a Ján Med vyšla po dvanástich rokoch v reedícii. Vydal ju Koloman Kertész Bagala a pribudla v nej poviedka Dvojité dno. Dizajn obálky navrhol Palo Bálik, ilustrácie sú od Kamily Krkošovej.
Máte pocit, že v tejto knihe je veľa lásky a erotiky?
„Neviem, či až erotiky, ale mám pocit, že istá vášnivosť, ktorú človek má, keď má okolo dvadsaťpäť rokov, už ho môže len potešiť, keď tú knihu číta v štyridsiatke.“
