TEXT: Iris Kopcsayová, FOTO SME: Profimedia
Doma vládla nedýchateľná atmosféra. Rodičia sa každý večer pobrali do oddelených spální, malý Carl Gustav Jung do tej otcovej. Meno dostal po dedovi, ktorý bol váženým lekárom a rektorom Bazilejskej univerzity a veľmajstrom švajčiarskej lóže slobodomurárov. Vďaka jeho podobe sa povrávalo, že je nelegitímnym Goetheho synom, no zrejme išlo len o klebety.
Matka bola dcérou známeho, pomerne výstredného teológa, čo zasvätil život štúdiu hebrejčiny, lebo veril, že sa tak dohovorí v nebi. Bol tiež jedným z prvých zástancov sionizmu, mal vízie a hovoril s mŕtvymi.
Nečudo, že takéto zvláštne rodinné prostredie ovplyvnilo chlapcov intelektuálny vývoj. Inklinoval neskôr k mýtom, orientálnym filozofiám, najmä k indickej, a tiež k spiritualite.
„Byť normálny je vytúženým cieľom neúspešných,“ vyhlásil Carl Gustav Jung, ktorého spolu so Sigmundom Freudom a Alfrredom Adlerom považujeme za spoluzakladateľa analytickej psychológie.
Ak sa zahĺbime do rozsiahleho diela C. G. Junga, máme šancu nielen spoznať jeho vnútorný svet, ale aj zlepšiť svoj vlastný život. Ten Jungov je vzrušujúcim a inšpiratívnym príbehom.
Tajný mužíček
Narodil sa v dedinke Kesswil na švajčiarskom brehu Bodamského jazera ako jediný syn dedinského farára. Keď mal tri roky, matka sa nervovo zrútila a niekoľko mesiacov strávila v nemocnici. Toto odlúčenie v ranom veku ho poznamenalo na celý život. Hoci sa o Carla po celý čas starali tety a slúžka, neprítomnosť matky ho hlboko znepokojovala. Trápili ho strašidelné sny a trpel ekzémami nervového pôvodu.
Dlho bol jedináčikom, jeho sestra Gertrud sa narodila v roku 1884. Cítil sa odcudzený od spolužiakov aj od svojho vnútorného ja. Ponoril sa do seba a pre svoje schizoidné a rezervované správanie bol neobľúbený.
Škola mu neprospievala. Raz ho učiteľ obvinil, že opísal slohovú prácu, na ktorej si dal veľmi záležať. Takéto zážitky v ňom len posilnili pocit osamelosti.
Inokedy ho spolužiak zrazil na zem a spôsobil mu zranenie hlavy. Keď ležal na zemi, pomyslel si: „A teraz už nebudem musieť chodiť do školy.“ Odvtedy si vypestoval sklon k častému omdlievaniu.
Najviac času trávil sám. „Zostával som sám so svojimi myšlienkami. To som mal vlastne najradšej. Sám som sa hral, sníval som alebo som sa prechádzal sám po lese a mal som svoj vlastný, tajný svet.“
Na pôde fary mal schovanú škatuľu s ceruzkami a v nej vyrezaného mužíčka. Navštevoval ho a nosil mu zvitky popísané tajným jazykom, aby mu v úkryte podkrovia vytvoril knižnicu.
Tu možno vidieť korene jeho neskoršej záľuby tráviť čas osamote vo veži v Bollingene, ktorú si postavil na brehu Zürišského jazera. Tajný svet mu vynahrádzal izoláciu. Detské fantázie a rituály, ktoré intenzívne prežíval, ovplyvnili celý jeho život.
