Bezdomovec Pepa už nevie, čo by dal do záložne, aby mal na alkohol, keď zrazu objaví miesto, ktoré láka hľadačov pokladov. Budú z toho peniaze alebo krv? Hororový príbeh Nenásytná Tiffany mal premiéru v Karlových Varoch a svojou nádhernou pokleslosťou očaril medzinárodné publikum. Nie je ani prekvapením, že za ním stojí debutujúci režisér ANDY FEHU, s ktorým sme sa rozprávali pred dnešným príchodom filmu do českých kín.
Béčkové horory nemajú u nás tradíciu. Prečo vlastne?
„Neviem, to je ťažká otázka. Našli sa síce prípady, keď českí filmári pracovali s nadhľadom, paródiou a občas aj hororovými prvkami, veď si spomeňme na film Adela ešte nevečerala. Radšej sa však orientovali na komédie a taký ten náš klasický humor.“
Na akých filmoch ste vyrastali vy, že vás to priviedlo k Nenásytnej Tiffany?
„Veľa ma naučili americké filmy, Rambo, Terminátor. Páčil sa mi Sam Raimi a jeho The Evil Dead alebo rané filmy Petra Jacksona. Veľmi ma bavilo, ako kombinujú hororové prvky s humorom. O to isté som sa potom snažil aj ja. Že je Nenásytná Tiffany hororom, vychádzalo z námetu, dobrodružnej povahy hľadačov pokladu a aj zo samotnej entity Tiffany. Nemal som však v pláne, aby zostal len v jednej nálade – pretože keď horor a humor stoja vedľa seba, navzájom sa podporujú.“
Ako reagujú herci na ponuku úlohy v pokleslom žánri? Nehanbia sa?
„Myslím si, že hercov to láka. Či z filmu vznikne horor, béčko, alebo komédia, to ma pred nakrúcaním príliš netrápi. Nechcem scenár zošnurovať, chcem, aby dýchal a sám si postupne vyžiadal svoj žáner – a to znamená, že ani dialógy neboli spočiatku presné a bol v nich priestor na hru. A herci si zrejme tiež radi niečo také vyskúšajú.“
Slávny Dennis Hopper hral v austrálskom béčku Besný pes Morgan, keď bol na alkoholickom dne a nik s ním nechcel robiť.
„U nás to neplatilo. Leoš Noha neprijal úlohu v Tiffany preto, že by s ním nikto nechcel robiť. Prijal ju, pretože nikdy nemal takú veľkú úlohu, že by musel takmer celý film utiahnuť sám. Peniaze sme nemali, takže to nebola jeho motivácia, vedel však, že to bude zábava.“
Mať na tvári celý čas masku primitíva asi nebolo jednoduché. Ako si s tým poradil?
„Aj som sa ho pýtal, či sa mu neprotiví hrať postavu, ktorá je, povedzme, nereprezentatívna, veď on je, samozrejme, úplne iný. Ale nie. Bol ochotný prepožičať jej všetky svoje výrazové prostriedky.“
Čo potrebuje herec, aby zahral takého „nereprezentatívneho“ človeka?
„Skúsenosti, vedieť vnímať okolie, vedieť sa predstaviť si samého seba v zápornej úlohe a najmä, treba na to odhodlanie a odvahu zosmiešniť sa.“
České a slovenské filmy majú zväčša za hrdinov obyčajných ľudí zo strednej triedy. Prečo ste vy radšej zišli k nižšej?
„Nechcem z filmu veľa prezrádzať, ale keď sme si už definovali, kým, respektíve čím Tiffany je, ľudia z okraja spoločnosti nám do príbehu perfektne zapadli. A keď už sme tvorili príbeh o tom, ako Pepa narazí na jamu a začne ju využívať, zdalo sa nám ideálne zapojiť do toho aj ďalších bezdomovcov. Táto téma sa v Česku ešte zďaleka nevyčerpala, mohli sme preskúmať nový terén.“
Dosť ste pri tom obnažili Čechov, akoby ste aj vystihli ich esenciu a povedali, že sú aj smiešni. Bolo na to treba odvahu?
„Odvaha bola zásadná. Už som sa prejedol filmov, kde sú všetci kladnými postavami, uvedomelí, chápaví, rozumní. Nechcel som ísť ani na istotu a nakrútiť film, ktorý síce až tak úplne nepobaví, ale zase ani neurazí. Prosto, keď už sa do niečoho púšťam, musí sa mi to páčiť, aj za cenu, že poriadne zariskujem. Producent sa síce mojím nápadom nadchol, no nemal to ľahké, aby ho presadil. Na papieri to v niekoľkých vetách vyzeralo dosť čudne, ľudia sa preto pýtali: Čo len z tohto bude?“
Režisér Andy Fehu iba debutuje. FOTO - COMPANY F
Veľkú úlohu vo vašom filme má Horní Jiřetín, tam vedú cesty hľadačov pokladov. Ako na nakrúcanie hororu zareagovali tam?
„Tam výborne, prvá finančná podpora prišla práve z Jiřetína. Prvú polovicu filmu sme nakrútili vďaka nej a vlastným peniazom a až potom, keď ľudia videli, že vieme film dokončiť a že hádam aj bude zaujímavý, sme dostali štátny grant. Bol to síce risk, chceli sme však dokázať, že si za ním stojíme.“
Na takýto film by sa však vysoký rozpočet ani nehodil, nie?
„To určite nie. Nepotrebovali sme milióny a ani sme ho nechceli nakrútiť inak. Len sme potrebovali dodržať aspoň základné veci: aby mali ľudia kde bývať, čo jesť a nemuseli do filmu vraziť vlastné peniaze. Keď sa toto všetko zráta, už to je dosť veľká suma. A to nás ešte čakala náročná postprodukcia.“
Myslíte si, že je šanca, aby sa v Česku vytvorila avantgardná vlna a vyvážila páčivé filmy?
„Pevne tomu verím. Hádam nie som sám, kto vyrastal na amatérskom filme, je zapálený a odhodlaný robiť filmy inak. Želal by som si, aby sa z Tiffany stal maják pre mladých tvorcov, podporil ich v tom, aby sa nebáli a nemysleli si, že film stojí a padá len na peniazoch. Zároveň by som rád presvedčil producentov, že nemusia podporovať iba renomovaných tvorcov, pri ktorých majú záruku, že niečo už predsa natočia. Film dnes veľmi potrebuje risk.“
Nová forma so sebou väčšinou prináša aj nový obsah. Aké témy vás lákajú?
„Niežeby som systematicky prechádzal novinami a internetom, námety si ma nachádzajú samy. Náhodou som stretol na poli hľadača pokladu, prihovoril som sa mu, začal som ho spovedať, on mi začal rozprávať, ako to všetko funguje... Teraz ma zas zaujíma vnímanie reality, že situácia sa nám javí inak, keď ju prežívame v skutočnosti a inak, keď ju vidíme zaznamenanú na kameru, s tým by som sa rád pohral. Alebo by som pouvažoval nad povolaniami, ktoré vnímame ambivalentne, pretože majú v sebe aj niečo negatívne. Napríklad revízori sú takí.“
Svoj debutový film ste premiérovali v Karlových Varoch. Aké to bolo?
„Bol to zážitok na celý život. Diváci sa naladili na našu vlnu a počas filmu niekoľkokrát tlieskali.“
Vedeli ste, že v programe bol ešte jeden film o hľadaní pokladu? Rumunský Trezor, ktorý zahviezdil v Cannes. Tiež to bola na pohľad prostá komédia, ktorá nesmierne veľa odhalila.
„Počul som o tom, na žiadny film som však nedokázal ísť, od stresu by som sa nedokázal sústrediť. Ale hádam poslúžime ako dôkaz, že aj keď si filmári vyberú rovnakú tému, môžu vzniknúť dva úplne iné filmy. Veľa som už počul o tom, že všetko tu už bolo, že filmové umenie je vyčerpané. Protestujem. Režisér má stále veľa možností, ako k veci pristúpiť. Stále môže objaviť niečo nové.“
